Súhrn od kúzelníka Alberta
Objavte príbeh strašiaka Félixa, ktorý sníva o tom, že spozná svet za hranicami svojho poľa. Spolu s vranou Eliškou zažije dobrodružstvá, prekoná prekážky a naučí sa, že svet nie je len čierno-biely.
V šírych poliach, ďaleko od hlavných miest a ciest, ktoré sa tiahnu naprieč krajinou, pestujú farmári rôzne plodiny – od vysokých kukuríc až po malé červené reďkovky. Ich práca by vyšla navnivoč, nebyť nehybne stojacich strašiakov a ich umenia odháňať škodcov. Dnes bude náš príbeh o jednom z nich.
„Krá krá, no ako Félix?“
Oslovila ho vrana hneď zrána a usadila sa mu na ramene. Strašiak otočil svoju slamenú hlavu a spod čierneho klobúka vykukol rozospaný výraz.
„Ránko aj tebe. Čo je vo svete nové dnes?“ opýtal sa strašiak zvedavo a popritom sa natiahol, až mu slamené ruky zašuchotali.
„Pamätáš na toho kráľa, čo žil na úpätí hmlových hôr, o ktorom som ti rozprávala?“
„Áno, ten, čo mal rád zlato, ale nemal úsmev,“ odpovedal.
„Presne ten. Vraj ho z kráľovstva vyhnali, krá krá,“ klebetila ďalej vrana. „A princezná z kráľovstva na ostrove Rarpas? Narodili sa jej traja chlapci.“
„No toto! A čo more? Už príliv pritiahol k brehu lode? A čo čerešne v sadoch, zakvitli?“
„Lode? Áno, priplávali tri veľké s bielymi plachtami. Čerešne? Tie sú už plné kvetov, až z toho včely bzučia o sto šesť!“ odpovedala vrana s nadšením.
Félix rád počúval správy zo sveta. Premýšľal nad tým, ako môže vyzerať oceán, predstavoval si, ako drevené lode brázdia jeho vlnami, a sníval o vôni čerešňového sadu – keďže kukurica ani obilie vôňou práve nevynikali. Páčilo sa mu, ako šuchocú listy kukurice alebo ako sa klasy obilia vlnia pod pohladením vetra, no to bolo všetko.
Od dňa, ako ho postavili na pole, nevidel nič iné. Áno, občas priletela nejaká vrana či škorec, ale tých hneď odohnal svojím výzorom. Jediná, s kým sa spriatelil, bola stará vrana Eliška, a to len preto, že jej už dobre neslúžil zrak a uši počuli len to, čo chceli.
„Eliška, rozhodol som sa. Chcem ísť do sveta a vidieť všetky tie krásy!“ zahlásil odhodlane.
„Ty? Strašiak drevený a slamou vyplnený, chceš ísť medzi ľudí?“
„Áno, cítim to už roky, ako ma svet volá. A kedy inokedy, ak nie hneď?“ odpovedal, otočil svoju hlavu k zemi a pokúsil sa odtrhnúť dlhé drevené nohy od zeme. Eliška, keď to videla, zamávala krídlami a vzniesla sa nad neho.
„Dobre, ak si sa tak rozhodol, Félix, musíme niečo vymyslieť. Takto do sveta nemôžeš!“ vykrákala a vtom odletela. Félix len pozoroval, ako mizne za kopcom.
Celý deň čakal na poli, či sa Eliška vráti. Medzitým sa snažil urobiť pár krokov. S nohami pevne zapichnutými v pôde to však bolo ťažké. Nakláňal sa do strán, no vždy, keď sa o krok pokúsil, drevené nohy ostali zaseknuté.
„Musím sa nejako dostať von,“ zahundral napokon.
Všimol si, že zem okolo je suchšia a sypkejšia, než bola na jar. Začal sa po kúskoch vykrúcať, pri čom sa neustále rozvaľoval do strán a od úsilia stváral rôzne grimasy.
„Félix! Krá krá!“ ozvalo sa zhora. Bola to Eliška s čudným batôžkom na chrbte, pripevneným k jej krídlu.
„Eliška, tak čo, čo si priniesla?“ opýtal sa Félix s iskričkami radosti v očiach.
„Odletela som k neďalekej stodole, ktorú ľudia často zabúdajú zamknúť. Vzala som ti zopár vecí na oblečenie,“ odvetila hrdo.
Na polia sa začínal znášať jemný vánok. Obilie sa nakláňalo zo strany na stranu a slnko presvitalo pomedzi oblaky. Félix znova skúsil zaprieť svoje drevené chodidlá do zeme a tentoraz sa mu podarilo urobiť malý krôčik.
„Podarilo sa!“ radoval sa a hlasno sa zasmial.
„Dávaj pozor, aby si nespadol, krá krá,“ upozornila ho Eliška, keď sa snažil udržať rovnováhu.
„Neboj sa, zvládnem to! Ukáž, čo za oblečenie to vlastne máš?“
Vrana otvorila batôžtek a vytiahla z neho starú, jemne deravú flanelovú košeľu, hnedé nohavice s fľakmi od farby a jednu veľkú šatku posiatu kvietkami. Félix sa potešil, pretože jeho zvyčajná ošúchaná vesta bola už načisto zničená a klobúk mal dieru, cez ktorú mu občas zatieklo do hlavy.
„No, čo povieš? Budeš vyzerať aspoň trochu ako človek, krá krá,“ zaštebotala Eliška.
„Určite lepšie ako predtým,“ zahihúňal sa Félix. „Pomôž mi to obliecť?“
Vrana opatrne zobrala zobákom šatku a prehodila mu ju okolo krku. Félix si ju utiahol tak, aby mu pekne zakrývala slamenú hruď. Košeľu si navliekol na drevené ruky, ktoré trochu vytŕčali cez diery, ale vyzeral veselšie a pestrofarebnejšie.
„Ešte nohavice!“ pripomenula Eliška.
„Áno, áno,“ súhlasil Félix a s miernym fučaním si ich pretiahol cez zdrevenené nohy. Nakoniec sa mu to podarilo, hoci jedna nohavica bola kratšia než druhá.
Keď boli hotoví, Félix sa poriadne vystrel, nohami urobil prvé sebavedomé kroky a nadšene zvolal:
„Pozri, Eliška! Kráčam! Už stojím celkom sám!“
„No teda, tak teda poďme!“
Na okraji poľa, za kopcom, sa rozprestierala prašná cesta vedúca do najbližšej dediny. Vedľa cesty šumela rieka, ktorá sa vinula pomedzi stromy. Krajina voňala kvitnúcimi kvetmi a teplým prísľubom leta.
Každý krok po prašnej ceste bol preňho vzrušujúci, pretože doteraz poznal len svoje pole, kde rok čo rok trčali jeho drevené nohy v zemi. Teraz sa mu však pod chodidlami menil povrch – raz bola cesta tvrdšia, inde mäkšia a pieskovitá. A vôňa vetra? Bola celkom iná než nad monotónnou kukuricou či obilím.
„Eliška, pozri, aké sú tie stromy pri ceste vysoké!“ zvolal nadšene Félix a ukázal na rad topoľov, ktoré sa vo vetre nakláňali zo strany na stranu.
„Krá krá! Tieto stromy chránia pred slnkom, priateľ môj. Krá krá,“ odpovedala vrana a zatriasla prach zo svojich krídel.
Keď Félix prešiel za prvé zákruty, zbadal rieku, o ktorej mu Eliška často rozprávala. Slnko sa odrážalo od jej hladiny, až sa zdalo, akoby po vode tancovali malí zlatí škriatkovia. V diaľke na horizonte sa už rysovali jednoduché drevené domčeky s škridlovými strechami.
„Tam žijú ľudia?“ spýtal sa Félix a očami hltal všetko nové.
„Áno, krá krá. Zrejme budú prekvapení, že uvidia strašiaka, čo sa hýbe a rozpráva.“ odpovedala Eliška.
Félix si len pre seba prikývol. Nebál sa ľudí, no cítil zvláštnu neurčitú obavu – novota je pre strašiaka vzrušujúca, no aj neznáma. Kráčal teda ďalej, každým krokom bol bližšie k dedine.
Vtom sa pred Félixom mihol nejaký tieň. Rýchly pohyb a tichý šuchot listov v okolí. Félix sa zastavil.
„Kto je tam?“ ozval sa neistým hlasom.
Z kríkov vyskočil menší mužík v tmavom, ošúchanom oblečení a k nemu sa pridal aj ďalší, trochu vyšší. Obaja mali zamračené tváre a v rukách akési drevené palice.
„Pozrimeže, ako sa nám tu promenáduje čudný strašiak!“ zavrčal nižší mužík a uškrnul sa.
„Krá krá… títo sa mi vôbec nepáčia, Félix,“ zašepkala Eliška a posadila sa mu na plece. „Buď opatrný.“
„Dobrý deň, priatelia,“ oslovil ich zdvorilo, „som Félix a toto je Eliška. Prvýkrát ideme do sveta a…“
Vyšší mužík ho však prerušil:
„Sveta? Ha! Na tom nezáleží. Čo to máš na sebe? Košeľa, nohavice… staré handry, no možno by sa nám zišli! Ha ha ha“ odporne sa zasmial.
„Chcete moju košeľu? Ale tá je deravá a vaša je podstatne krajšia“ odpovedal Félix a nechápavo sa pozeral na dvoch mužov.
Nižší mužík sa zachichotal a poťapkal svoju palicu:
„Nebuď drzí! Daj nám, čo máš, a možno ťa necháme ísť ďalej. Lebo inak …“
„Ale prečo? Veď to nie je vaše…“ opáčil Félix, trošku sa zachvel a podskočil.
Banditi sa k nemu priblížili. Jeden z nich mu chcel strhnúť šatku z krku. Félix sa uhýbal, čo mu jeho zdrevenené nohy dovolili, a Eliška splašene krákala.
„Neubližujte mu!“ zvolala odrazu silná, rázna postava, ktorá sa vynorila z bočnej cestičky. Bol to vysoký chlapík so širokým klobúkom a koženou vestou. Mal pevné ramená a v ruke držal poriadnu palicu.
„Kto si ty?“ zavrčal vyšší bandita a zatváril sa nahnevane.
„Niekto, kto sa nebojí takých, ako ste vy,“ odpovedal muž. „Hneď zmiznite, lebo beda!“
Banditi si vymenili prekvapené pohľady. Ten vyšší pokrčil plecami a naznačil nižšiemu, aby ustúpil. Keď videli, že sa ich neznámy nebojí a je pripravený s nimi poriadne zatriasť, rýchlo ušli pomedzi stromy.
Félix zostal stáť, vyľakaný a zároveň vďačný.
„Ďakujem vám, pane!“ vyhŕkol a začal si narovnávať klobúk. „Nevedel som, že ľudia si navzájom kradnú!“
„Bohužiaľ, synak, nie každý je dobrý,“ odvetil chlapík a priateľsky sa usmial. „Počkaj! Ty… si strašiak? A… hýbeš sa, rozprávaš?“
Félix prikývol.
„Som… ale trochu iný strašiak. Volám sa Félix a chcel som sa vydať do sveta, aby som ho spoznal.“
Chlapík si ho s údivom obzrel od hlavy po päty.
„No teda, o takom čudesnom stretnutí budem rozprávať ešte celé roky! Som rád, že som prišiel včas. Ako vidíš, svet vie byť aj krutý. Ale nie každý človek je zlý.“
„Ako sa mám vyznať v ľuďoch, keď jeden mi chce pomôcť a iný ma chce okradnúť?“ zaujímal sa Félix.
Muž sa mierne pousmial. „Nuž, svet nie je taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať. Nie každý je zlý, aj tí, ktorí vyzerajú sprvoti milo, ťa môžu prekabátiť.“
Félix k nemu vzhliadol s vážnym výrazom. „Ako sa tomu vyhnem? Nechcem hneď každého podozrievať.“
„To ani nemusíš,“ odpovedal muž upokojujúco. „Len počúvaj svoj vnútorný hlas a pozoruj skutky ľudí. Občas sa ti stane, že dáš dôveru niekomu, kto si ju nezaslúži, ale aj to ťa posilní. Čím viac ľudí spoznáš, tým lepšie sa to naučíš rozlišovať.“
„Tak tomu nechápem“ čudoval sa Félix
„Pochopíš časom. Tak ja už musím ísť. Čaká ma cesta do neďalekého mesta, kde mám doručiť zásielku pre richtára. Rád som ťa spoznal a pamätaj – dobrých ľudí spoznáš podľa skutkov, nie len podľa rečí.“
„Ďakujeme ešte raz za záchranu. Neviete, ktorým smerom je more?“
„Chlapče, myslím, že smerom na východ je najkratšia cesta. Ale byť vami, niekde sa uložím na noc. Neviete, čo sa môže prihodiť.“
Povedal muž a rozlúčil sa s nimi. Félix a Eliška ho chvíľu pozorovali, ako mizne v diaľke. Vôbec si nevšimli ako sa potichu zakradol podvečer. Dedina v diaľke sa rozžiarila svetielkami a mesiac sa vydal na svoju nočnú púť.
„Pozri, tu je pole. Tu dnes môžeme prespať.“ Navrhla Eliška. Byť strašiakom má aj výhody – môže spať postojačky aj a keby niekto okolo prešiel, ani ho nenapadne, že by ťa okradol.
„A zajtra pôjdeme ďalej?“ opýtal sa Félix.
„Áno, pôjdeme. Ukážem ti všetko. Ale teraz už spi“ Odpovedala a ustlala si na jeho klobúku.
„Chcem vidieť aj tie obrovské hory s hmlou na vrcholoch, o ktorých si mi rozprávala. A vyskúšam aj to more, cítim, že ma volá,“ sníval ešte chvíľu Félix.
A tak sa krajina ponorila do nočného pokoja. Félix sa tešil na ráno, na nový deň, na nové sny a ďalšie stretnutia. Keď privrel svoje slamené viečka, v hlave mal obrazy vzdialených krajín, lodí s bielymi plachtami a kvetnatých sadov.
Keď sa noc pomaly menila na ráno, zdalo sa, akoby v jeho slamených žilách ticho prúdila ozvena nového života – života plného dobrodružstiev, stretnutí a, samozrejme, veselých i napínavých príbehov, ktoré raz rozpovie iným strašiakom, čo dodnes bez pohnutia stoja tam kdesi v diaľke na poliach.
Takto sa naša rozprávka o strašiakovi Félixovi končí, no kto vie, aké ďalšie dobrodružstvá a výzvy naňho čakajú tam v šírom svete.
