Súhrn od kúzelníka Alberta
V Kráľovstve sladkostí sa chystá veľká udalosť – princezná Marcipánka si musí vybrať ženícha, no radšej by unikla do sveta dobrodružstiev. Podarí sa jej to?
V diaľke, za siedmimi horami a siedmimi jazerami, leží podivuhodné kráľovstvo – Kráľovstvo sladkostí.
Len málokto vie, ako toto kráľovstvo vzniklo. Legenda hovorí o starom kúzelníkovi, ktorý putoval svetom a hľadal miesto, kde by mohol odpočívať. Keď našiel nádherný kakaovník, unavený si pod neho ľahol a zatvoril oči. Lenže ako chrápal, mrmlal si útržky zaklínadiel zo starodávnej knihy. Medzi každým „chrrr“ a „pffff“ sa jeho slová miešali so šepotom vetra a pulzom samotnej zeme. Až napokon, celkom nevedomky, vyriekol najsilnejšie kúzlo, aké kedy existovalo – kúzlo stvorenia.
Keď sa kúzelník prebudil, pocítil vo vzduchu zvláštnu sladkú vôňu. Nevedel prečo, ale mal zvláštny pocit, že sa tu niečo zmenilo. Potriasol hlavou, oprášil si plášť a pokračoval vo svojej ceste. Nikdy sa nedozvedel, že jeho slová prebudili v kakaovníku mágiu, ktorá postupne premieňala krajinu na čarovné kráľovstvo.
Z kakaovníkových plodov začali rásť domy z perníkov a čokolády, po krajine sa rozliali rieky roztopeného karamelu, zdvihli sa hory zo zmrzliny a zakrátko sa krajinou prechádzali čokoládoví či perníkoví obyvatelia. A tak vzniklo Kráľovstvo sladkostí – miesto, kde sa začal tento neobyčajný príbeh.
Postupne sa z kúzelne premenenej krajiny vynorilo nádherné mesto. Ulice sa začali vinúť medzi domami perníkov a čokolády, dláždené kockami cukru a zdobené pestrofarebnými lízankami. Na okrajoch chodníkov vyrástli stromy s kmeňmi z nugátu a korunami z cukrovej vaty, ktoré sa jemne knísali vo vetre a rozvoniavali po vanilke a škorici.
Uprostred mesta, na najvyššom kopci, stál veľkolepý zámok. Jeho veže sa leskli ako cukríky, múry voňali ako čerstvé maslové sušienky a bránu strážili dvaja obrovskí medovníkoví vojaci s polevou na hrudi. Pred hradom sa ligotala čokoládová fontána, z ktorej neprestajne tiekla hustá a horúca čokoláda – presne taká, akú si každý obyvateľ mohol naliať do svojho šálky a vychutnať.
V tomto sladkom kráľovstve vládol múdry a spokojný kráľ – Jeho Veličenstvo Perník IV. Bol to statný panovník s perníkovým bruchom, ktoré si často hladil, a s kráľovskou korunou zdobenou karamelovými drahokamami. Vždy sa usmieval a jeho poddaní ho milovali – nielen preto, že bol spravodlivý, ale aj preto, že vždy vedel, ako urobiť deň sladším.
V to ráno sa kráľ Perník IV. prechádzal po hlavnom námestí, kde sa obyvatelia veselo rozprávali a nakupovali na trhoch, ktoré ponúkali tie najlahodnejšie dobroty – od chrumkavých mandľových tyčiniek až po krémové vanilkové zákusky. Keď prechádzal medzi svojimi poddanými, každý sa mu zdvorilo uklonil a pozdravil ho s úsmevom.
„Dobré ráno, pani Makrónka! Ako sa dnes máte?“ oslovil drobnú dámu, ktorá mala klobúk z mandľového krému a šaty posypané farebnými cukrovými perličkami.
„Ach, Vaše Veličenstvo, dnes je krásny deň! Sladká rosa z jahodového želé sa ligoce na lístkoch cukrovej vaty a vzduch vonia po škorici,“ odpovedala Makrónka a mierne sa uklonila.
„Máte pravdu, dnes je naozaj krásny deň,“ pritakal kráľ a pokračoval vo svojej ceste.
Dnes ho čakal, aj keď to nechcel priznať náročný deň – jeho dcéra, princezná, totiž práve dnes očakávala nápadníkov. Bol z toho nešťastný; princezná bola krásna ako najkrajšia torta, ale bola aj poriadne prefíkaná. Vždy sa vedela vykrútiť zo všetkého a hlavne z kráľovských povinností.
„Ras z nej bude dobrá kráľovná,“ pomyslel si v duchu a ani si neuvedomil, že už prešiel na hlavné námestie, kde čakali princeznini nápadníci.
„Vaše Veličenstvo,“ uklonila sa veľká šiška plnená džemom.
„Ach, princ Šiška. Nepribrali ste od posledného stretnutia?“
„Vy ste si to všimli? Ďakujem, Veličenstvo!“ odvetil s hrdosťou princ Šiška.
Kráľ si povzdychol. „No, tak tento nafúkanec určite nebude ten pravý…“ Vedľa neho už netrpezlivo podupkával princ Lízanka – vysoký, štíhly a mierne lepkavý.
„Kde je princezná?“ spýtal sa nedočkavo.
„Áno, kdeže je?“ ozvalo sa z davu ďalších sladkých nápadníkov – čokoládových bonbónov, medových koláčikov a dokonca aj elegantného, ale trocha krehkého princa Karamela.
Kráľovi sa čosi nezdalo. Pozrel sa na hodiny z čokoládových tyčiniek. Princezná tu mala byť už dávno!
„Ona… ona sa stratila!“ vykríkla v panike pani Makrónka a všetci na námestí zalapali po dychu.
Princezná Marcipánka však vôbec nebola stratená. Sedela na vysokom kopci za hranicami kráľovstva a hompáľala nohami cez okraj oblátkového útesu.
„Ach, toľko nápadníkov…“ povzdychla si. „A ani jeden z nich mi nepripadá zaujímavý.“
Vedľa nej sedel malý medovníkový chlapec s malinovým nosom – obyčajný pekárov syn a jej najlepší priateľ. „A čo teda chceš?“ spýtal sa.
„Medovník, ja si nechcem vziať niekoho len preto, že je sladký a krásny,“ odpovedala princezná. Potom sa zamyslela. „Chcem niekoho, kto bude vedieť, ako chutí skutočné dobrodružstvo! Niekoho, kto sa neuspokojí len so sladkým životom v zámku!“
Zrazu jej v hlave skrsla úžasná myšlienka. „To je ono! Pripravím súťaž!“ Chytila Medovníka za ruku a ťahala ho späť do mesta.
„Prichádza princezná!“ oznámil strážca, keď uvidel Marcipánku, ako beží ulicou k námestiu. Udychčaná predstúpila pred všetkých a vyhlásila:
„Ten, kto vyhrá súťaž dobrodružstva, sa stane novým kráľom a mojím manželom!“
Dav ostal v nemom úžase a kráľ Perník IV. len prevrátil očami. Vedel, že jeho dcéra je prefíkaná, ale až takto?
„Ale to je nefér!“ prihlásil sa ako prvý princ Šiška.
„Možno pre teba. Ja prijímam výzvu,“ odvetil princ Lízanka.
„Ja tiež prijímam výzvu princeznej,“ uklonil sa princ Karamel.
V dave niekto hanblivo zdvihol ruku – bol to Medovník, pekárov syn.
„Ja sa hlásim tiež,“ povedal ticho. Dav sa rozosmial, najviac asi princovia.
„Ty? Obyčajný Medovník? Nemáš ani polevu, ha-ha!“ smiali sa mu.
„Ticho! Nepovedala som, že musí byť urodzený,“ napomenula ich princezná a vztýčila ruku, aby dav upokojila.
„Súťaž sa začne zajtra pri východe slnka! Budete musieť prejsť Zmrzlinovou jaskyňou, prekročiť Rieku roztopeného karamelu a priniesť mi kúsok najvzácnejšieho sladkého kameňa z Cukrovej hory!“ vyhlásila hrdo.
Princovia sa tvárili sebaisto, no Medovník len potichu prikývol. Cítil, že ani jedna skúška nebude jednoduchá.
Prvá skúška
Ráno sa súťažiaci zhromaždili pri bráne. Princezná im odovzdala mapu a popohnala ich na cestu.
„Ten kto prejde Zmrzlinovou jaskyňou bude dnešný víťaz“ povedala a odštartovala preteky.
Princ Šiška vyrazil ako prvý. „Ja som najväčší a najpevnejší! Jaskyňa mi nebude robiť problém!“ vyhlásil a rozbehol sa. No len čo vstúpil do Zmrzlinovej jaskyne, začali sa naňho lepiť kvapky topiacej sa zmrzliny. Jeho cesto sa rozmáčalo a nakoniec to musel vzdať.
Princ Lízanka bol ďalší. „Som štíhly a rýchly, jednoducho ju prebehnem!“ Lenže v jaskyni bolo tak chladno, že jeho telo začalo tuhnúť. O chvíľu sa nedokázal ani pohnúť a musel čakať, kým ho vyslobodia.
Princ Karamel skúšal prejsť pomaly, ale bol taký krehký, že zmrznutý vzduch ho rozlomil na dve polovice a museli ho odniesť späť do mesta.
Napokon sa pred jaskyňu postavil Medovník. Neponáhľal sa, pomaly kráčal, pričom sa obalil do škoricového prachu, ktorý ho chránil pred mrazom. Ako jediný prešiel na druhú stranu.
Druhá skúška
O chvíľu sa pred ním rozprestierala Rieka roztopeného karamelu. Porazený princovia ha zatiaľ sledovali z diaľky.
„Ako len prejdeš? Nemáš ani krídla, ani silu skočiť!“ posmešne naňho volali.
Medovník sa na chvíľu posadil a premýšľal. Potom si všimol lieskové oriešky, ktoré rástli neďaleko. Pozbieral ich a vytvoril si z nich malý čln, ktorý natrel horkou čokoládou, aby ho chránila pred karamelovým prúdom.
Pomaly sa odrazil od brehu a nechal sa unášať jemnými vlnami. O chvíľu bol na druhej strane.
„Hurá, hurá, Medovník!“ skandoval dav a princezná sa len usmievala šťastím.
Tretia a posledná skúška
Keď Medovník dorazil pod Cukrovú horu, srdce mu začalo biť rýchlejšie. Bol už tak ďaleko, no vedel, že ho ešte čaká posledná skúška – získať kúsok najvzácnejšieho sladkého kameňa.
Pozrel na vrchol a zakrútila sa mu hlava. Hora bola strmá a posiata tenkými vrstvami práškového cukru, ktorý sa šmýkal pod nohami. Medovník sa pomaly štveral hore. Niekde sa zachytil za karamelové výbežky, inde si pomáhal rukami posypanými múkou, aby mu toľko nešmýkalo.
Po dlhom výstupe konečne dorazil k jaskyni, kde žiaril sladký kameň – priezračný ako cukrový kryštál a lesklý ako čerstvo roztopený med. No len čo sa ho chystal dotknúť, ozval sa hlboký hlas:
„Kto si, že si trúfaš vziať môj poklad?“
Z tieňa vystúpil obrovský Strážca hory – starý cukrový medveď s očami z hrozienok a dlhými marcipánovými pazúrmi.
Medovník sa úctivo uklonil a slušne prehovoril.
„Neprišiel som vám nič ukradnúť. Chcem len kúsok kameňa pre princeznú Marcipánku. Súťažím o jej ruku.“
Medveď sa zamyslel. „Každý, kto prišiel pred tebou, sa pokúsil kameň vziať silou. Ty však prichádzaš s úctou. Ako viem, že si ho zaslúžiš?“
Medovník chvíľu premýšľal, potom sa usmial a vytiahol z vrecka malý kúsok jedla. „Ak mi dovolíš vziať si kameň, podelím sa s tebou o svoju večeru. Aj Strážca hory musí niekedy zahnať hlad, však?“
Medveď prekvapene zamrmlal a nakoniec sa zasmial. „Si múdry a dobrý, Medovník. Vezmi si svoj kameň!“
A tak si Medovník odlomil len maličký kúsok a vydal sa späť do kráľovstva.
Keď sa vrátil do mesta, všetci naňho hľadeli s úžasom. Nikto iný neprešiel všetkými skúškami – len on, obyčajný pekárov syn.
Dav chvíľu mlčal, potom sa ozval ohromný potlesk. Princezná Marcipánka podišla k Medovníkovi a pozrela mu priamo do očí.
„Ty si naozaj ten pravý,“ povedala s úsmevom. „Nie preto, že si vyhral, ale preto, že si ukázal odvahu, odhodlanie a veľké srdce. Nechcela som manžela, ktorý je len sladký. Chcela som niekoho, kto vie bojovať za to čo chce a nebojí sa prekážok.“
Medovník cítil, ako mu búši srdce. „Naozaj si si istá?“ spýtal sa ticho. „Nie som princ, nemám zámok…“
Marcipánka sa zasmiala a chytila ho za ruky. „Na tom nezáleží. Dôležité je, aký si. A ja viem, že s tebou bude môj život dobrodružstvo.“
Kráľ Perník IV. si najskôr neveriacky povzdychol. „Ach, moja dcéra, vždy si musela robiť všetko po svojom…“ Potom sa však usmial a položil Medovníkovi ruku na plece. „Chlapče, zdá sa, že si presvedčil všetkých o svojej odvahe. No ale! Aby sme mali jasno – kto si trúfne postaviť sa Strážcovi hory a preplaviť sa cez Rieku roztopeného karamelu, musí byť naozaj hodný kráľovskej koruny. A hlavne – hodný mojej dcéry!“
Oslavy trvali celú noc. Ulice kráľovstva boli vyzdobené prúžkami farebného marcipánu, z fontány netiekla obyčajná čokoláda, ale horúca čokoláda s karamelom a škoricou. Obyvatelia jedli, tancovali a oslavovali veľký deň kedy sa Marcipánka a Medovník stali novými kráľom a kráľovnou.
Keď sa slávnosť skočila, obaja sedeli pod čarovným kakaovníkom a spoločne sledovali nočnú oblohu.
„A čo teraz?“ spýtal sa Medovník.
Marcipánka sa uškrnula. „No predsa nové dobrodružstvo. Kráľovstvo sladkostí potrebuje vládcu, ktorý pozná svet za jeho hranicami. A ja mám nápad…“
A tak sa začala nová kapitola ich sladkého, ale zároveň dobrodružného života.
