Súhrn od kúzelníka Alberta
Na okraji sveta, leží kraj plný čarovných bytostí a nečakaných príbehov. Kde jedno tiché zaklopanie na dvere malého domčeka, rozprúdi dobrodružstvo trochu iné akoby ste čakali. Jemná, hravá a kúzelne tajomná rozprávka o tom, čo sa stane, keď ihla a niť je v správnych rukách.
Ďaleko, až na samom okraji našej zeme, je kraj, kde stromy siahajú až do výšky oblakov. Tam, kde sa jazerá trblietajú perleťou, je ukrytá zázračná zem. Nie preto, že by sa skrývala pred zrakmi zvedavcov, ale našťastie ešte nikoho nenapadlo ju hľadať.
A tak si tam celé stáročia postupne našli útočisko všetky magické tvory, ktoré sa potulovali krížom-krážom po zemi. Všetko sa začalo malou osadou s pár modrými bytosťami a postupne, ako plynul čas, sa osada rozrastala do šírky alebo výšky ako najlahodnejší kysnutý koláč.
Zakaždým každá nová zázračná bytosť priniesla do tejto dedinky niečo nové. Víly, ktoré si postavili svoje malé visiace domčeky v korunách stromov, priniesli zázračný prach, z ktorého sa tvorili sny. Škriatkovia, ktorí nikdy nič nemali, priniesli svoje šikovné ruky – a zakrátko ich mesto poznalo ako najlepších remeselníkov.
A čo takí trolovia? Príbehy rozprávajú o ich majestátnosti, ale aj o ťarbavosti. Žiaľ, to je len polovičná pravda. Áno, sú obrovskí – ale o ťarbavosti by som pomlčal. Veď uznajte – s takými dlhými nohami, kto by sa o ne nepotkol? Čo však nikto nevie, je, že sú úžasnými kuchármi. Schválne, už ste niekedy ochutnali troliu polievku z machu so štipkou bahna?
V jednom z domčekov na ulici, ktorej meno si už nespomínam, žil malý škriatok Hugo.
Už od detstva mal nadanie na šitie, a tak bolo jasné, že z neho raz bude najlepší krajčír široko-ďaleko. Jeho malé, ale rýchle rúčky vedeli šiť ihlou tak rýchlo, že keby ste sa mu na ne pozreli, videli by ste len mihotanie vzduchu. Niečo ako keď sledujete kolibríka tancujúceho nad hladinou jazera.
„Dobré ráno, Hugo,“ pozdravil ho malý škriatok hneď, ako otvoril dvere.
„Á, pán Stehlík, prišli ste práve včas! Váš padák som dokončil len pred chvíľou.“
Hugo vstal od stola a pomaličky kráčal do zadnej miestnosti. O chvíľu sa vrátil, ledva držiac v oboch rukách ružovo-modrý padák s podivne pokrčenou výšivkou slona.
„Vy ste jednotka! Konečne nebudem musieť používať schody!“ vykríkol nadšene Stehlík.
„Poďte,“ ťahal Huga za rukáv smerom k dverám, „musíme ho okamžite otestovať!“
V meste zázračných tvorov mal každý svoju úlohu. Pán Stehlík viedol oddelenie „Zrýchlenie dopravy hore-dole“, ktoré – ako názov napovedá – sa snažilo uľahčiť presun obyvateľov medzi poschodiami. Už teraz sa na pokrútených schodoch tvorili dlhé rady, a v rannej špičke to bolo utrpenie.
Hugo, hoci neochotne, nemohol odmietnuť – možno aj preto, že pán Stehlík mal silu ako celé stádo byvolov. Obaja stáli pred dverami a pozerali sa z kraja schodov na zem pod sebou. Pre obra by to bola výška troch schodov, ale pre škriatkov to bol zoskok z lietadla letiaceho v stratosfére.
„Pripraviť!“ poskakoval Stehlík a zhlboka dýchal.
„Zažmúriť oči!“ silno zatlačil viečka, až mu skrivilo tvár do smiešnej grimasy.
„Skok…“ chvíľu bolo ticho a potom zaznel vystrašený výkrik: „…aaaaaaa!“
Škriatok ostal stáť ako soľná socha – ani sa nepohol.
Otočil sa na Huga, celý červený od hanby, so sklopenými očami šepol:
„Toto nedám, Hugo. Myslel som, že to bude také šup-šup a hop-hop, ale…“
Vtom zafúkal slabý vietor – práve dosť silný na to, aby batoh s padákom prevážil malého škriatka. Čas akoby zastal a Stehlík si uvedomil, že padá. Šibalský vietor bol zvedavý na ten „padák“, a keď videl, že škriatok neskočí, rozhodol sa mu trochu pomôcť.
„Aaaaaaa!“ kričal Stehlík, keď sa jeho malé telo zmenšovalo keď padalo k zemi. Odrazu sa padák otvoril a škriatok plachtil smerom k veľkému červenému X nakreslenému na zemi. Za búrlivého potlesku ostatných škriatkov pristál a nadšene kýval Hugovi.
Hugo, spokojný so svojou prácou, sa vrátil do svojej dielne. Dnes toho mal naozaj dosť, a tak o chvíľu na dverách visela tabuľka ZATVORENÉ. Izbou sa šírila vôňa čerstvo zaliateho mätovo-lipového čaju. Usadil sa do mäkkého kresla pri krbe, vzal do ruky aktuálne vydanie časopisu Štrikuješ, štrikujeme a začal listovať stránku po stránke.
Slabé „klop-klop“ však prerušilo ticho izby. Hugo sa tváril, že nič nepočul, a sŕkol si poriadny dúšok mätového čaju.
„KLOP KLOP“ – klopanie zosilnelo. Hugo ho opäť ignoroval.
„BUCH BUCH!“ – päste narážali na drevené dvere jeho domčeka.
Povzdychol si, odložil časopis a pomaly sa vliekol k dverám…
Len čo Hugo otvoril dvere, stál tam… nikto. Ticho. Len prázdna veranda a slabý vánok, ktorý mu zamával fúzikmi.
„Tak toto nie,“ zamrmlal si popod nos a už-už chcel dvere zatvoriť, keď sa spoza kvetináča vykotúľalo čudné chlpaté klbko.Malo nožičky ako špendlíky, dve vypúlené oči a tvárilo sa značne nervózne.
„Pomóóóóóc! Potrebujem akútnu krajčírsku záchranu!“ zvolalo klbko a s dramatickým výkrikom omdlelo rovno Hugovi k nohám.
Hugo zamrkal. Raz. Dvakrát. Potom klbko opatrne zdvihol, položil ho do kresla a podal mu šálku čaju. Klbko sa rýchlo prebralo, odpilo si a s úľavou si vzdychlo:
„To je ono… lipa a mäta, na nervy ako stvorené.“
„A teraz,“ povedal Hugo a zložil si okuliare na špičku nosa, „povedzte mi, s čím presne potrebujete pomôcť, milý… ehm… čo vlastne ste?“
„Volám sa Tramtarík a som čašníková vesta! Teda… bývalá. Pracujem v Reštaurácii U Dračieho Dychu, kde podávame jedlá také horúce, že sa z nich parí ešte aj zákazníkovi z uší! No a včera… včera som sa natrhla. Praskla. Roztiahla. Úplne rozletela! Ani škriatok s kladivom by to nevedel lepšie urobiť!“
Hugo si vestu – teda Tramtaríka – pozorne prezrel a ostal stáť ako obarený. Roztrhnutý lem, spálené gombíky, niť polepená slizom z dračieho kýchnutia … A čo bolo najhoršie – výšivka s jedálnym lístkom na chrbte bola vyšitá hore nohami!
„Toto… toto je katastrofa!“ vyhŕkol zhrozene Hugo.
„Presne preto som prišiel za vami! V celom meste nie je nikto, kto by to dokázal opraviť. A bez vesty nemôže byť žiadny čašník. A bez čašníka – žiadne polievky! A bez polievok…“ Tramtarík sa rozvzlykal, „.. žiadne dezerty!“
Poznáte to, škriatkovi môžete zobrať všetko ale nikdy mu nesiahajte na dezert. To bola pre Huga silná motivácia. Nasadil si okuliare, vyhrnul rukávy a šiel do dielne. Vytiahol svoju najjemnejšiu ihlu z peria kolibríka, niť z dúhového vlasu jednorožca, a – čo si šetril len na výnimočné príležitosti – kúzelný naparovač, ktorý v sebe ukrýval paru z troch sopiek a vôňu čerstvého koláča.
„Toto bude výzva,“ zamrmlal si.
A tak šil. A šil. A šil ešte viac. Šil postojačky, po ležiačky, dokonca aj poslepiačky, keď mu náhodou zhaslo svetlo. Niť sa občas zamotala, gombík uletel (a musel ho naháňať až do veveričieho obchodu o tri poschodia nižšie), ale Hugo sa nevzdával.
Po troch dňoch, siedmich čajoch a jednom omyle, keď si prišil rukáv o Tramtaríkov chvost, bolo hotovo. Pred ním stála úplne nová, nádherne ušitá vesta. Gombíky sa ligotali, výšivka bola tentokrát správne, a keď sa Tramtarík otočil, jemne zacinkala malá zvončeková melódia, ktorá oznamovala, že jedlo je pripravené.
„Ste génius, majster Hugo!“ zajasal Tramtarík. „Odteraz vás budem volať Krajčír zázrakov!“
Hugo sa len usmial, kývol hlavou a potichu si pomyslel:
„Hm… krajčír zázrakov… to znie strašne smiešne. Dohodnime sa, že stačí Hugo“
Tramtarík celý nadšený vybehol z dverí úplne bez pozdravu. Hugovi to ale nevadilo, pomyslel si, že ho čaká konečne oddych, konečne jeho obľúbené kreslo. S nadšením sa vybral usadiť sa a po takej náročnej práci si dopriať zaslúžený oddych. Ale ešte skôr, než si stihol sadnúť do kresla a znova si zalistovať vo svojom obľúbenom časopise, ozvalo sa opäť klopanie na dvere.
„Klop-klop.“ Hugo namosúrene prevrátil oči.
„Ak to nie je niekto s čajom pre mňa, tak sa tvárim, že nie som doma!“ zvolal do priestoru.
„To som ja! Tramtarík!“ ozval sa známy hlas spoza dverí. „Sľubujem, že je to už naposledy!“
Hugo povzdychol, otvoril dvere a tam stál Tramtarík. Ale tentokrát nebol sám.
Za ním stálo celé vedenie Reštaurácie U Dračieho Dychu – vrátane dvoch trolov v kuchárskych čapiciach, troch víl s táckami a jedného usmiateho draka s fúzmi.
„Majster Hugo,“ povedal slávnostne Tramtarík, „chceli by sme vám poďakovať za vašu výnimočnú prácu. A preto vás oficiálne pozývame na večeru snov – všetko, čo si prajete, od predjedla až po koláč!“
„A ja osobne vám uvarím tú najlepšiu troliu polievku z machu a bahna, akú ste kedy jedli!“ dodal trol a teatrálne sa uklonil – až sa mu čiapka spadla do očí.
Hugovi zažiarili oči. Nie kvôli sláve ani uznaniu – to nepotreboval. Ale večera? Koláč? A KONEČNE zaslúžený oddych?
„V tom prípade… si vezmem voľno. Ale len na dnes! Zajtra sa zas šije.“
A tak sa vybrali do reštaurácie, kde Hugovi pripravili čestné miesto pri kamennom stole.
Každý chod niesol jeho meno – Hugove chrumkavé papradie, Krajčírova para z húb, a dokonca aj dezert Ihlový koláč.
Po večeri si všetci spoločne sadli na lúku pod Stromom snov, kde nezbedné víly rozsypali trochu svojho prachu. A keď sa obloha zatiahla jemnou tmou, každý z prítomných zaspal s úsmevom – vrátane Huga, ktorý prvýkrát za dlhý čas nemusel šiť, párať, prišívať, zaplátavať ani nikomu zachraňovať oblečenie.
A viete čo? Tá vesta Tramtaríka drží dodnes.
