Súhrn od kúzelníka Alberta
Princezná Jaja, je tvrdohlavý a panovačný jedináčik.A dnes zažije narodeninový deň plný nezvyčajných darov, ale jeden z nich jej život prevráti naruby. Objavte, čo všetko sa môže zmeniť v jeden jediný deň!
V ďalekom kráľovstve, uprostred zelených lúk a vysokých hôr pokrytých bielou čiapkou, existovalo malé kráľovstvo. Kráľ s kráľovnou tam panovali vľúdne, a všetci obyvatelia ich za to milovali. Dlho ich hrad zíval prázdnotou, až kým sa im konečne nenarodila dcéra. Princezná, ktorej vlasy žiarili slnečnou farbou a v očiach sa mihotala šibalská iskra, bola dlhé roky jedináčikom. Jej meno bolo Jarmilka, ale všetci ju volali Jaja.
Bola veľmi zvedavá princezná, niekedy tvrdohlavá a väčšinu času, žiaľ, panovačná. Začalo to v útlom veku, keď sa hrala s pestúnkou a všetko muselo byť po jej vôli. „Ja ja“ – to boli jej prvé slová, a tak, aj keď meno Jarmilka je krásne, ostalo jej obľúbené Jaja.
Jedného dňa, keď princezná Jaja mala sedem rokov, kráľ s kráľovnou usporiadali obrovskú záhradnú oslavu. Na oslavu boli pozvaní všetci, od urodzených šľachticov až po obyčajných ľudí. Kráľ veril, že všetci ľudia sú si rovní, a chcel, aby sa všetci cítili vítaní. Na oslave boli stoly prehýbajúce sa pod dobrotami, hudba a tance. Ľudia stáli v zástupe pred princeznou s darčekmi rôznych veľkostí.
„Vaša výsosť, prinášame vám dary z ďalekých krajín,“ poklonil sa princ z neďalekého kráľovstva. „Toto je kvet, ktorý kvitne len za splnu mesiaca.“
„Waa,“ zívla si princezná nudou. „Ďakujem, polož ho k ostatným darčekom,“ poukázala na hŕbu darov pri šesťposchodovej torte. Princ dar odložil a s úctivou poklonou sa zamiešal pre istotu do davu.
„Princezná, tento dar je od samotných hviezd, ukutý len pre vaše ctené rúčky,“ gratuloval vezír z divokého severu. Princezná otvorila krabicu a v nej bola nádherná ručne vyrobená brošňa z kovu, ktorý ustavične menil farbu.
„Hŕba,“ ukázala nezúčastnene na kopu darčekov pri torte.
Nudila sa. Darčeky, ktoré dostávala, neboli pre ňu ničím iným než cetkami, ktoré asi nakoniec aj tak vyhodí. Možno niektoré daruje niekomu na narodeniny, aspoň sa ich zbaví. Možno niektorému z prítomných bratrancov a sesterníc.
„Ako sa ja nudím,“ povedala nechtiac nahlas a otec kráľ sa na ňu usmial a cez zuby zašepkal:
„Aspoň dnes sa snaž, Jarmilka, byť milá.“
Perfektné, ešte aj otec je na ňu nahnevaný. A za čo? Že sa tu musí pretŕčať ako nejaká figurína v krajčírskom výklade?
Darčeky sa kopili. Od zlatých škatúľ s ornamentmi až po ovocné koše – tam naozaj bolo všetko. Nič ju z toho nezaujalo, až kým neprišiel miestny rezbár.
„Milá princezná, môj darček pre vás je táto hra,“ otvoril vyrezávanú drevenú krabicu, v ktorej bolo dvadsať figúrok a plátená mapa. „Volám ju Lúpežník.“
Princezná Jaja sa prvýkrát za celý deň naozaj úprimne usmiala. Hra ju zaujala. Opatrne vzala do rúk malého dreveného lúpežníka a skúmala jeho detaily. Bol starostlivo vyrezaný a mal na tvári zábavnú, šibalskú grimasu. Hneď vedľa neho bola figúrka kráľa s korunou, ktorý vyzeral rovnako vážne ako jej vlastný otec.
„To je celkom milé,“ povedala princezná, hoci bez veľkého nadšenia, aby si zachovala svoju obvyklú povýšenosť. „Okamžite mi ukáž, ako sa to hrá.“
Rezbár sa usmial, uklonil sa a začal vysvetľovať pravidlá. Jaja si však po chvíli všimla, že ju to predsa len baví. Začala sa smiať, keď jej „lúpežník“ unikol strážcom a ukoristil poklad. Zatiaľ čo sa zabávala, jej rodičia si vymenili povzbudzujúce pohľady. Možno dnes Jaja bude poslušná.
„Už ma to nebaví,“ povedala zrazu. Jej zmena nálady nikoho neprekvapila. „Chcem tortu. Sluhovia!“
Traja sluhovia okamžite vyrazili a odkrojili princeznej hodný kúsok čoko-višňovej torty.
„Fúúj, tá je fakt odporná!“ zvolala Jaja po prvom súste a teatrálne vypľula kúsok torty na krásny porcelánový tanier. Hostia okolo nej sa zdesene pozerali, no princezná si z toho nič nerobila.
„Kto vôbec dovolil, aby toto nazývali tortou? Zavolajte kuchára, chcem vedieť, kto za toto môže!“ rozkázala a všetci sluhovia v okamihu začali zháňať nešťastného kuchára.
Keď sa pred ňou konečne objavil nervózny starček s bielou čiapkou, Jaja sa k nemu otočila a ukázala na tanier:
„Čo si si myslel, že mi toto bude chutiť? Veď to nemá ani štipku cukru! Nie som predsa nejaká chudobná sedliačka!“
Kuchár sa pokúsil niečo povedať, no Jaja ho okamžite prerušila:
„Dosť! Už nechcem vidieť tvoju tvár. Otec, vyhoď ho! Chcem nového kuchára, ktorý vie piecť!“
Kráľ a kráľovná boli očividne zahanbení správaním svojej dcéry, no pred hosťami sa rozhodli mlčať. Kráľ len jemne pokynul kuchárovi, aby odišiel, a prehovoril:
„Jarmilka, možno by si mohla byť trochu zhovievavejšia. Kuchár sa veľmi snažil.“
„No jasné, všetci sa snažia, ale ja mám dnes narodeniny!“ odsekla princezná a znechutene si prekrížila ruky. Hostia sa začali nenápadne rozchádzať, aby sa vyhli ďalšej nepríjemnej scéne.
Jaja sa mračila a šla sa prejsť k jazierku, aby si „vychladila hlavu“. Ale namiesto toho si ešte viac hundrala:
„Nikto mi nerozumie. Všetci sú hlúpi. A ešte sa opovažujú mi hovoriť, ako sa mám správať!“
Kopla do malého kameňa, ktorý sa odrazil od povrchu vody a urobil pár kruhov na hladine.V tom okamihu, keď voda na jazierku opäť utíchla, zaznelo tiché, ale prenikavé zakašľanie. Jaja sa otočila a za chrbtom uvidela zvláštneho starčeka. Bol odetý do dlhej purpurovej vesty s hviezdičkami a na hlave mal čarovný klobúk, ktorý mu takmer zakrýval celé oči. V ruke držal starú drevenú palicu, na ktorej konci žiarila drobná zlatá hviezda.
„Čo sa to tu deje, mladá dáma?“ opýtal sa starček hlbokým hlasom, ktorý sa zvláštne ozýval, akoby z neho rozprávali dve osoby naraz.
„A teba čo zaujíma?“ odvrkla Jaja a prekrížila si ruky. „Kto si vlastne? Nevidela som ťa na oslave.“
Starček sa mierne usmial a jemne sa uklonil:
„Ja som cestujúci kúzelník a prechádzam týmto krajom. Dnes som počul veľa o tvojej oslave, princezná Jarmilka. Ale povedz mi, čo ťa tak hnevá, že ani darčeky a torta sa ti nepáčia?“
„Hnevá ma, že všetci odo mňa stále niečo chcú!“ odsekla Jaja. „Mám byť milá, poslušná, vďačná – ale čo ja chcem? Nikto sa nepýta!“
Kúzelník sa zamyslel a potriasol hlavou.
„Vidím, že si nahnevaná, princezná. Ale možno ťa poteší môj darček,“ povedal a vytiahol zo svojej tašky niečo lesklé.
Boli to nádherné červené topánky, ktoré vyzerali, akoby boli vyrobené zo samotného západu slnka. Žiarili tak, že sa Jajine oči rozžiarili, aj keď sa to snažila zakryť.
„To sú čarovné topánky,“ povedal kúzelník vážne. „Len čo si ich obuješ, dodajú ti zázračnú moc.“
Jaja nadvihla obočie.
„Akú? Konečne sa mi splní, čo chcem?“
Kúzelník sa len záhadne usmial a podal jej ich.
„Obuj si ich a uvidíš sama. Ale varujem ťa, princezná. Topánky majú svoju osobnosť a sú dosť vrtkavé.“
Jaja si topánky vzala a skepticky si ich obula.
„Ukáž ich sem,“ zamrmlala si popod nos. No len čo si zaviazala poslednú mašličku, pocítila zvláštne teplo, ktoré jej stúpalo od nôh až do hlavy. Svet okolo nej sa začal meniť.
Keď otvorila oči, zrazu nebola v krásnej kráľovskej záhrade, ale v malej, špinavej kuchyni. Naokolo boli rozbité taniere a z pece unikal dym. Pri stole sedel starý kuchár, ktorého pred chvíľou ponížila, a držal si hlavu v dlaniach.
„Prečo som sa vôbec snažil?“ šepkal si pre seba. „Strávil som celé dni pečením tej torty, aby bola dokonalá. Ale pre ňu to nikdy nie je dosť dobré… Možno už radšej nikdy piecť nebudem.“
Jaja stuhla. Po prvýkrát videla, ako jej slová a činy ovplyvňujú iných. Cítila zvláštny bodavý pocit v hrudi, ktorý nepoznala. Bola to vina?
„To som spôsobila ja?“ zašepkala, ale nikto ju nepočul. Náhle sa kuchyňa rozplynula a ona sa ocitla v rezbárskej dielni. Rezbár sedel za svojím pracovným stolom a jeho manželka s deťmi ho chlácholili.
„Netráp sa, určite sa tvoja hra bude páčiť iným deťom. Princezná je len rozmaznané dieťa,“ utešovala ho manželka.
„Nie som…“ zašepkala Jaja a uvedomila si, že možno trochu rozmaznaná je. Oči sa jej zaliali slzami, ale to ešte nebol koniec.
Topánky ju viedli ďalej – k pestúnke, ktorá sedela sama v prázdnej izbe, ku kamarátkam, ktoré o nej hovorili za jej chrbtom, k jej rodičom, ktorí si v súkromí povzdychli, aké je to s ňou ťažké.
Každá scéna jej ukazovala, ako jej správanie ranilo tých, ktorí ju mali radi. Jaja už nedokázala zadržať slzy.
„Dosť!“ zakričala napokon. „Chcem späť domov! Už to nechcem vidieť!“
Zrazu sa ocitla späť pri jazierku. Topánky zmizli, ale pocit viny jej ostal. V diaľke zazrela kúzelníka, ktorý sa pomaly vzďaľoval. Rozbehla sa za ním.
„Kúzelník! Počkaj!“ kričala. Keď sa zastavil, chytila ho za ruku.
„Mala som byť lepšia. Ukázal si mi, ako som všetkých ranila. Čo mám teraz robiť?“
Kúzelník sa otočil a jemne sa na ňu usmial.
„Len jediné, princezná. Správaj sa k ľuďom tak, ako by si chcela, aby sa správali k tebe.“ Dohovoril a rozplynul sa vo vetre.
Jaja ostala chvíľu sama, aby vstrebala všetky emócie. Premýšľala nad tým, čo videla, a uvedomila si, že jej správanie skutočne nebolo správne.
Rozhodla sa, že zmení svoje správanie. Hneď na druhý deň sa všetkým ospravedlnila a sľúbila, že už nikdy sa tak správať nebude. Ospravedlnila sa kuchárovi, rezbárovi, pestúnke a dokonca aj svojim rodičom. Vysvetlila, že chce byť lepšia a že pochopila, ako veľmi svojím správaním všetkým ubližovala.
A tak aj bolo. Aj keď občas urobila krok späť k svojej tvrdohlavosti, už nikdy nebola tou princeznou, ktorá si nevážila druhých. Naučila sa počúvať ľudí a byť vďačná za všetko, čo pre ňu robili.
V jej siedme narodeniny dostala najkrajší darček – uvedomila si, aké je dôležité mať dobré srdce a vážiť si ľudí okolo seba.
