Súhrn od kúzelníka Alberta
Princezná Anička dostane tajomný darček – krásne zrkadlo, ktoré skrýva magické tajomstvá. Spočiatku ju očarí svet čarovných obrazov, no čoskoro zistí, že v zrkadle sa ukrýva niečo temné. Keď sa ocitne v jeho pasci a na jej mieste zostane falošná dvojnica, len jej brat Filip môže odhaliť pravdu a zachrániť ju.
Princezná Anna žila v trblietavom zámku, kde každý deň rozvoniavali čerstvé kvety z hradnej záhrady a vtáčiky jej pri zobúdzaní spievali pesničky na krajšie ráno. Milovala sladučké marcipánové koláčiky a čaj s lesného ovocia, ktorý si každé poobedie dopriala na malej čistinke v strede záhrady. Starší a jediný brat Filip, chodil do školy kúziel a na zámok sa dostal len málokedy. Všetci o ňom hovorili, že je veľmi nadaný a raz z neho bude mocný kúzelník. Anička sa vždy tešila, keď mal prísť domov, lebo jej rozprával o čarovných tvoroch, lietajúcich metlách a tajomných tvoroch ktoré sa prechádzali v areáli školy.
Jedného dňa dostala Anička balík. Na veľkej krabici bol nalepený malý odkaz: „Pre krásnu princeznú, ktorá miluje dobrodružstvá.“
„Mami, oci, pozrite!“ zvolala nadšene, keď jej sluha balík priniesol do izby.
Kráľ a kráľovná vošli dnu a mama sa usmiala: „Ten darček vyzerá skutočne zaujímavo.“
„Ale od koho je?“ kráľ našpúlil pery a čítal odkaz znova. „Nepoznám nikoho, kto by sa takto podpisoval.“
Anička nedočkavo odsunula vrchnú časť balíka. Vnútri sa lesklo oválne zrkadlo s rámom, na ktorom boli vyrezávané drobné víly s iskričkami na krídlach.
„Jéj, to je krásne!“ zvolala nadšene. „Pozrite, aké je čarovné!“
Zrkadlo sa zatriaslo a v jemnom šere izby sa zdalo, akoby sa v jeho lesklej ploche mihli zvláštne biele iskry. Anička si to však nevšimla, lebo bola príliš zaujatá novým darčekom.
Popoludní, keď sa v komnate ocitla sama, sadla si pred zrkadlo a si začala česať svoje dlhé hnedé vlasy. Pritom sa pozerala na svoj odraz, ktorý opakoval jej pohyby kefou.
„Ach, aká som rada, že ťa mám!“ pohladila rám zrkadla. „Budeš mojím najkrajším doplnkom.“
Zrazu sa niečo zašuchotalo, akoby zrkadlo dýchlo.
„Princezná Anička…,“ ozval sa slabý hlas.
Anička nadvihla obočie: „Kto to hovorí? Je tu niekto?“
Ale v izbe bolo ticho, len záclony sa pohupovali v prievane.
Anička sa nahla bližšie k zrkadlu: „Haló? “
„Haló, to som ja prehovoril, tvoje nové zrkadlo,“ zašepkal hlas. „Môžem s tebou hovoriť, ak si to želáš.“
Anička si myslela, že sa jej to sníva, no rozčarovanie sa rýchlo zmenilo na radosť.
„Vážne so mnou dokážeš rozprávať?“
„Dokážem rozprávať príbehy z diaľav a ukázať ti veci, aké si ešte nevidela. Chceš?“
„Jasné, ukáž mi niečo zázračné!“ žiarili jej oči.
Zrkadlo sa mierne zahmlilo. V jeho ploche sa začali premietať obrazy nádherných krajín, lietajúcich tvorov a trblietavých hviezd, až sa Aničke tajil dych. Celkom zabudla na čas. Nepočula klopkanie sluhov, ani mama, ktorá ju volala na olovrant. Len sa dívala a zrkadlo jej nežne ukazovalo obrazy, akoby ju hladkalo po tvári.
Keď však po chvíli všetky trblietavé obrázky zmizli, pocítila Anička miernu únavu. Zavrela oči a padla na vankúš, akoby ju premohol dlhý sen. Nesnívala sa jej však žiadna pekná rozprávka. Spala nepokojne a v myšlienkach sa jej vynáral čudný šepot.
Na druhý deň bolo všetko zase v poriadku. Anička si vybehla do záhrady, vyšantila sa medzi kvetmi a potom sa ponáhľala k zrkadlu.
„Dnes mi ukážeš ďalšie čarovné veci?“ spýtala sa s úsmevom.
„Ukážem ti čokoľvek, čo budeš chcieť,“ odpovedalo ticho zrkadlo. „Len sa pozri hlboko, hlboko do mňa.“
Anička sa nahla bližšie, až sa skoro dotýkala nosom chladnej plochy. Vtom sa jej pred očami roztancovali svetielka a zdalo sa jej, že stráca pevnú pôdu pod nohami.
Zrkadlo v momente zaiskrilo a princezná sa v ňom celá rozplynula. Na mieste, kde predtým sedela, ostalo len malé pufnutie a obláčik ligotavého prachu. V izbe zostalo ticho. Potom sa zrkadlo roztriaslo, až z neho vystúpila akási hmlistá postava, ktorá začala nadobúdať tvar. Bolo to dievča presne ako Anička, malo jej tvár aj šaty, len jeho oči sa čudne leskli. Bola to jej presná kópia!
„Som voľná!“ zajasala tá bytosť, zrejme začarovaný duch, ktorý sa doteraz skrýval vo vnútri zrkadla. Teraz sa díval okolo seba a usmieval sa presne tak, ako sa vždy usmievala princezná Anička.
„Dostala som sa zo svojho väzenia. A ty tu ostaneš uväznená miesto mňa naveky!“
Smiala sa zlovestným smiechom, nečakane prestala a uvedomila si, že sa jej konečne podarilo po čom tak túžila.
„Konečne môžem chodiť kam len chcem!“ prikryla zrkadlo plachtou a odkráčala preč. Pravá princezná ostala uväznená v zrkadle a ak by ste sa na chvíľu započúvali, počuli by ste jej tichý plač.
Dni plynuli a rodičia si nevšimli, že by s ich dcérou bolo niečo zlé. Bola síce akási tichšia, no mysleli si, že možno Anička len premýšľa o nových hrách alebo číta rozprávky. Ibaže falošná Anička nevedela, ako sa správne usmieva ich pravá dcérka, ako tancuje okolo stola, keď dostane obľúbené palacinky, ani ako sa túli, keď je unavená po dni šantenia. Rodičia sa sem-tam čudovali, že sa Anička nezachová tak, ako zvyčajne. Ale pripisovali to tomu, že dieťa predsa rastie a niekedy sa mení.
Jedného dňa prišiel na prázdniny domov princ Filip. Vošiel do Aničkinej izby, aby ju pozdravil, a pohľad mu padol na to krásne zrkadlo s vílami nedbalo zakryté plachtou.
„Kde si ho vzala, sestrička?“ spýtal sa jej, no ona len mykla plecami.
„Dostala som ho ako darček. Páči sa ti?“ spýtala sa a naklonila hlavu na bok.
„Je zvláštne,“ priznal Filip a prešiel po ňom rukou. „Cítim v ňom akúsi zvláštnu energiu. Na našej škole kúziel som sa učil, že niektoré predmety môžu mať svoje tajomstvá.“
Falošná Anička kývla rukou: „Psst, to sú len hlúpe reči. Ja sa mám fajn a zrkadlo je naozaj nádherné.“
Keď sa však Filip zadíval do zrkadla, akoby v jeho lesklom povrchu zahliadol niečo, čo sa mihlo a zase zmizlo. Nebol to odraz miestnosti, bola to akási sivá hmla, ktorá po chvíli zmizla.
„Asi sa mi to zdalo,“ zašepkal sám pre seba. Ale stále cítil taký divný pocit, že niečo so zrkadlom a hlavne s jeho malou sestričkou nie je v poriadku. Rozhodol sa, že to pod rúškom noc preskúma.
Večer sa prikradol do izby, keď bola falošná Anička preč. Zapálil sviečku, položil ju pred zrkadlo. Z malého vrecúška nasypal do dlane kúsok vílieho prachu. Roztrúsil ho po zrkadle a zašepkal: „Ukáž mi svoje tajomstvá.“
Najprv sa nič nedialo, ale potom sa plocha zrkadla zvlnila ako voda do ktorej čľupne kameň a vytvorí vlny. Filip skoro upadol od prekvapenia; v zrkadle uvidel tváričku svojej sestry Aničky. Vyzerala vystrašene, jej upravené vlasy boli strapaté a jej oči boli červené od plaču.
„Filip, prosím ťa, pomôž mi!“
„Aničkaa?“ zvolal prekvapením.
„Ja som tu uväznená! To zrkadlo ma vtiahlo a niečo z neho vyšlo von s mojou podobou. Musíš ma vyslobodiť!“
Filip si spomenul na kúzlo, o ktorom sa učil – také, ktoré dokáže prelomiť kliatby zakliatych predmetov. Začal potichu odriekavať čarovné slová, ale zrkadlo sa bránilo. Zrazu sa v izbe objavila falošná Anička a namosúrene zvolala:
„Prestaň! Nechaj to tak, ja chcem byť konečne voľná!“
Filip nezastal a pokúšal sa dokončiť zaklínadlo. Falošná princezná sa k nemu priblížila a chcela mu zabrániť v dokončení zaklínadla. Magické slová sa vinuli priestorom a napĺňali vzduch elektro-magickým nábojom:
„Svetlo nech rozjasní tento deň,
moju sestričku v zrkadle vymeň!
Nech sa zlý duch do väzenia vráti
a kliatba sa proti nemu obráti“
Zrkadlo sa rozsvietilo a miestnosť naplnilo jemné biele svetlo. Falošná Anička vykríkla, natiahla po Filipovi ruky, no namiesto toho sa v okamihu rozplynula do mihotavého prachu. V tej istej chvíli sa zrkadlo roztvorilo ako brána a z jeho stredu vybehla skutočná Anička.
„Filip!“ vykríkla a s plačom ho objala. „Bála som sa, že už ťa neuvidím.“
Zrkadlo v tom momente stíchlo, prestalo sa vlniť a jeho povrch sa stal zase obyčajne lesklým. Žiadne iskry, žiadne šepkanie. Duch, ktorý v ňom bol dlhé roky uväznený, sa musel vrátiť dnu a kliatba bola zlomená.
Anička sa s vďakou pozrela na brata: „Zachránil si ma, neviem si predstaviť, čo by bolo, keby som tam zostala navždy.“
„Som rád, že som prišiel práve včas,“ usmial sa Filip a pomohol jej upraviť trochu rozstrapatené vlasy.
Ráno odniesli Anička a Fili zrkadlo do opustenej časti zámku a poprosila otca, aby ho tam zamkli. Nechcela sa už doň pozrieť, ani v ňom znova vidieť čarovné krajiny. Stačilo jej vedomie, že je zase medzi svojimi blízkymi, môže behať po lúkach, tancovať a smiať sa s bratom pri jeho rozprávaniach o škole kúziel.
A falošná Anička? Tá sa v zrkadle stratila, akoby nikdy neexistovala. Zostala po nej len spomienka a tajomné ornamenty vyrezávané na ráme.
Kráľ a kráľovná síce nikdy do úplných podrobností nepochopili, čo sa presne stalo, ale uvedomili si, že ich deti sú zrazu šťastnejšie než kedykoľvek predtým. Anička naďalej trávila veľa času s bratom, aby sa dozvedela niečo o kúzlach, a zrkadlo v starej komnate ostalo navždy zamknuté.
Tak žila princezná Anička znovu svoj radostný život – bez tajomných darov, ktoré by ju mohli ohroziť. V izbe mala teraz už len obyčajné zrkadlo, v ktorom sa mohlo zrkadliť len to, čo v skutočnosti bolo: jej šibalský úsmev, veselé očká a chvenie záclony vo večernom vánku.
