Súhrn od kúzelníka Alberta
V kúzelnom mestečku Svetlíkovo žije malá Mimi, ktorá túži odhaliť tajomstvá hviezd. Keď sa jej jedného večera prihovorí padajúca hviezdička, objaví magický svet splnených prianí. Rozprávka plná fantázie, snov a nebeských dobrodružstiev!
Za siedmimi horami a siedmimi dolinami stálo malé mestečko menom Svetlíkovo. Bolo to rozkošné miesto, kde sa ľudia radi rozprávali, spievali a tiež radi snívali. V Svetielku žila malá dievčinka Mimi, ktorá mala veľké hnedé oči a ešte väčšiu zvedavosť v srdiečku. Každý večer, keď sa na oblohe rozsvietili hviezdy, sadla si na drevenú lavičku pred domom a dívala sa nahor.
„Mami, prečo tie hviezdičky padajú len v noci?“ pýtala sa raz Mimi.
„To preto, zlatko, že hviezdičky cez deň spia,“ usmiala sa mama. „Potrebujú si oddýchnuť, aby mohli žiariť, keď sa zotmie.“
Mimi sa najprv tvárila, že jej je všetko jasné, no v skutočnosti bola zvedavá ešte viac. „Ale mami, a kam tie padajúce hviezdy idú, keď spadnú?“ chcela vedieť.
Mama sa zamyslela a potom odvetila: „Hovorí sa, že padajú do srdiečok tých, ktorí si niečo veľmi želajú. Takto sa im sny môžu splniť.“
Mimi začala každú noc vyčkávať, či zbadá padajúcu hviezdu. Sedela pod oknom s vyrhnutou záclonou a zvedavo hľadela na blikajúcu oblohu. Niektoré hviezdičky sa jej zdali celkom malé a iné zasa akoby tancovali. A raz večer, keď už skoro zadriemala, zrazu uvidela ten najjasnejší záblesk svetla. Hviezda padala z oblohy iskra a potom ľahko padala a padala… priamo k nej až kým nezhasla.
„Och!“ skríkla Mimi. „To bola padajúca hviezda! A bola taká jasná, bola taká nádherná!“
Vtom začula tichučký hlások: „Psst, Mimi, nezľakni sa. Som Hviezdka.“
Mimi sa obzerala na všetky strany, ale nikde nikoho nevidela. A predsa cítila, že s ňou niekto hovorí. „Kde si?“ spýtala sa opatrne.
„Tu som, priamo pri tvojom srdiečku,“ ozval sa jemný hlások a aj keď to nevidela, cítila ako jej hruď pulzuje jemným teplým svetlom. „Som malá padajúca hviezda a hľadám, kam by som sa schovala, kým ráno nevydá svoje prvé lúče.“
Mimi cítila príjemné teplo. Jej srdiečko akoby sa rozbúchalo radostnejšie. „Ty si naozajstná hviezda? A prečo vlastne padáš len v noci?“ čudovala sa.
Hviezdička sa jemne zachichotala. „Cez deň by ma ľudia nevideli. Svetlo slnka je také silné, že by zakrylo moju žiaru. A navyše, cez deň sme my, hviezdy, veľmi unavené, lebo celú noc strážime váš svet. Preto spíme, aby sme zas v noci mohli tancovať po oblohe.“
Mimi pri tej predstave očarene žmurkala. „Tancujete po oblohe?“
Hviezdka vzrušene prikývla. „Iste! Každá hviezdička má svoje malé miesto, no občas sa rozhýbeme, rozhojdáme a veselo tancujeme. A niekedy sme také šťastné, že jedna z nás spadne dole. To ale nie je nehoda, ako si myslíte vy, ľudia. Je to skôr také naše nebeské dobrodružstvo. Niečo ako…“
Vtom začuli jemný šepot. Nad hlavami im totiž preletela ďalšia hviezda. Vydávala tichučký cinkavý zvuk, akoby spievala. Mimi sa ohúrene pozrela na oblohu. „Nemyslela som si, že by hviezdy mohli spievať,“ povedala potichu.
„Ale môžeme, len je to pieseň, ktorú dokážu započuť iba deti so srdiečkom plným fantázie,“ odvetila Hviezdka.
Mimi pohltila zvedavosť. „A čo hviezdy robia, keď padnú?“ spýtala sa.
„Každá hviezda, ktorá padne, nesie k niekomu splnenie jeho sna,“ vysvetľovala Hviezdka. „Keď vidíš padať hviezdu a niečo si želáš, hviezda sa možno ukryje presne uprostred tvojho priania. Ak je to prianie čisté a dobré, hviezda pomaly premení sen na skutočnosť.“
Mimi sa usmiala. „Takže už rozumiem. Padajúce hviezdy sa vlastne starajú, aby sa ľuďom splnili ich najkrajšie sny.“
Hviezdka rozžiarila okolie jasnejším svetlom. „Áno, a nielen ľuďom. Aj zvieratká si želajú. Napríklad zajkovia chcú chutnú mrkvičku, vtáčiky by rady zdravé krídelká a psíkovia by si priali veľa lásky od svojich pánov. A hviezdy sa snažia všetky tie želania splniť. A to sa deje vždy v noci, keď je naša čarovná žiara v tme najsilnejšia.“
Zrazu Mimi pocítila, ako ju zaliala zvláštna energia. „Ach, Hviezdka, cítim sa taká ľahká a šťastná,“ povedala ticho.
„To preto,“ zašepkala Hviezdka. „Možno si si sama niečo priala, ani o tom nevieš. Hviezdy dokážu vycítiť aj tie najskrytejšie túžby v našich srdciach.“
„Naozaj?“ Mimi naklonila hlavu. „A možno je to tak, že moje srdiečko si želá byť každú noc s vami na oblohe.“
Hviezdka sa zatvárila láskavo. „Možno raz, keď budeš väčšia, nájdeš spôsob, ako sa pozrieť ešte vyššie. Či už v myšlienkach, v snoch, alebo dokonca v rakete do vesmíru.“
Mimi si predstavila, ako letí v maličkej rakete a okolo nej tancujú hviezdy. Všetky sa smejú a spievajú do rytmu blikotavých svetielok. Pri tej predstave sa jej zatvorili očká a skoro zaspala. Zrazu pocítila jemné pohladenie na líci. Hviezdka ju chcela uložiť na sladký spánok.
„Ďakujem, Hviezdka,“ zašepkala rozospato Mimi. „Teraz už viem, prečo padáte len v noci.“
„Nezabudni nám kývať každý večer, keď sa s nami budeš zhovárať,“ rozlúčila sa Hviezdka a postupne jej hlas utíchol.
Keď sa ráno Mimi zobudila, do izbičky už prenikali teplé slnečné lúče. Prvé, čo si všimla, bol jemný trblietavý prášok na vankúši. Jemne sa usmiala a pripomenula si všetko, čo sa v noci stalo. Ponáhľala sa k mame do kuchyne, kde voňali čerstvé buchty.
„Mami, mali sme doma Hviezdku!“ zvolala nadšene.
„Naozaj, miláčik?“ usmiala sa mama, ktorá vedela, že jej dievčatko miluje rozprávky.
„Áno, ozajstnú padajúcu hviezdu!“ tvrdila Mimi. „V noci sa so mnou rozprávala a povedala mi, že padajú, aby priniesli deťom splnené sny. Preto to robia len v noci. A cez deň spia, lebo sú unavené a žiaria slabšie ako slniečko.“
Mama, hoci si myslela, že je to všetko Mimiina bujná fantázia, ju pohladila po vlasoch. „Môže to byť pravda, miláčik. My dospelí niekedy zabúdame na to, aký je svet zázračný.“
Mimi sa usmiala a dojedla svoju buchtu s lekvárom. Už sa nemohla dočkať večera, kedy si zas sadne pred dom a bude vyčkávať iskričky padajúcich hviezd.
Celý deň strávila v záhrade so psíkom Lumpom a rozprávala mu o Hviezdke. „Vieš, Lumpík, hviezdy nepadajú preto, že by sa im šmýkalo z oblohy. Robia to, aby sme my mali nádej a verili aj v tie najmenšie zázraky. A vtedy možno príde taký malý zázrak aj k nám.“
Lumpík zavrtel chvostíkom, akoby rozumel každému slovu.
Večer sa prikradol k mestu, Mimi si usadla na svoje miesto pod oblokom a pozerala na temnú oblohu. Hviezdy žiarili a blikotali. Jedna hviezdička sa pohla, potom zastala, akoby sa chcela rozhliadnuť, a napokon sa znova rozsvietila.
„Dobrý večer, Hviezdka!“ povedala nahlas Mimi, aj keď nikde nič nevidela.
A tak sa končí náš príbeh o tom, prečo hviezdy padajú len v noci. Možno je za tým čaro, ktoré by sme počas dňa nevideli. A možno hviezdičky potrebujú prítmie, aby ich tanec na oblohe mohol vyniknúť. A možno len chcú, aby sme sa pozreli večer hore na oblohu a spomenuli si na všetky naše sny. Stačí jedna malá iskra z neba a hneď máme chuť veriť, že sa nám môže splniť čokoľvek, o čom snívame.
Dnes večer, keď opäť zažiari prvá hviezda, skús aj ty zdvihnúť hlavu a zakývať jej:
„Ahoj, Hviezdka, viem, že tam si. Prines mi, prosím, kúsok čara a novú nádej na všetko krásne, čo v živote čaká.“
A hviezdy, tie to s radosťou a jemnou tanečnou piruetou urobia.
