Súhrn od kúzelníka Alberta
V jednej obyčajnej škôlke sa odohralo neobyčajné dobrodružstvo! Pani učiteľka Čarovná vykúzlila magické gumáky, ktoré deťom priniesli zvláštne schopnosti.
V jednej obyčajnej škôlke sa jedného daždivého dňa dialo niečo neobyčajné. Deti sedeli pri okne a dívali sa, ako kvapky dažďa klopkajú na sklo. Vonku bolo mokro, blato sa lepilo na chodníky a vietor ohýbal konáre stromov.
„Nič sa nedá robiť…“ povzdychol si malý Jakubko a zvesil plecia.
„Ani sa nebudeme hrať na ihrisku,“ zamračila sa Terezka.
„A skákanie na jednej nohe v triede už nie je také zábavné…“ dodal Filipko a začal si z nudy krútiť gombík na svetríku.
Pani učiteľka Čarovná ich chvíľu pozorovala. Deti sa nudili, a to nemohla dopustiť!
Pomalým zavŕzganím otvorila skriňu, kde mali deti uskladnené topánky. Vrchné poličky boli prázdne a tak švihnutím ruky vykúzlila gumáky všetkých farieb. Usmiala sa tajomným úsmevom a povedala:
„Deti, deti, kto chce ísť von?“
„Ale pani učiteľka, stále prší,“ ozvala sa Terezka nešťastne.
„Tak to máte šťastie, lebo mám pre vás gumáky, ktoré sú čarovné a chránia pred dažďom.“
„Čožee?“ ozvalo sa od detí, sprevádzané hlasitým otáznikom v slove „Čoo?“
Pani učiteľka sa len zasmiala a ukázala na gumáky, ktoré sa magicky rozžiarili. Viete, pani učiteľka nebola len tak obyčajná. Jej pra pra pra babička bola víla a magické schopnosti ako vieme sa dedia každé dve generácie.
Deti sa rozbehli k čarovným gumákom a začali si ich skúšať.
„Ja chcem modré!“ vykríkol Filipko a hneď si ich natiahol na nohy.Keď v nich urobil prvý krok, na podlahe v triede vyrástla konvalinka.
„Pozrite! Kde stúpim, rastú kvety!“ smial sa.
Terezka si obula žlté gumáky a zrazu začala bežať tak rýchlo, že sa jej ani kvapky dažďa nedotkli.
„Haha! Ja som rýchlejšia ako dážď!“ kričala nadšene.
Jakubko si vybral červené. Keď si ich obul, odrazu vyskočil tak vysoko, že sa takmer dotkol stropu.
„Jéééj! Som ako na trampolíne!“ tešil sa a skákal po celej triede.
„Pani učiteľka, a čo robia tie zelené gumáky?“ opýtal sa zvedavo Miško a pozeral na pár topánok, ktoré sa zatiaľ nikto neodvážil obuť.
Pani učiteľka sa tajomne usmiala: „Tie? Tie ti pomôžu nájsť stratené veci.“
„Jééj, tie by som potreboval, stále strácam autíčka!“ potešil sa Miško a hneď si ich natiahol. Urobil prvý krok a – cvak! – jeho stratené autíčko sa zrazu objavilo pod jeho nohou, práve ho pristúpil a zlomil.
„Fíííha! Funguje to! Aj keď nie tak ako by malo“ povzdychol si Miško a ostatné deti naňho pozerali s otvorenými ústami.
Jeden chlapec však stál bokom. Bol to Matúš. Pozeral na všetkých a v hlave mu skrsol plán. „Keby som tie gumáky mal len pre seba, mohol by som s nimi robiť, čo chcem,“ pomyslel si.
A tak, keď sa deň chýlil ku koncu a deti si začali vyzúvať gumáky, Matúš potichu zobral červené, ktoré skákali do výšky, a strčil si ich do batohu. Nikto si to nevšimol.
Doma si Matúš gumáky obul a zamieril von na ihrisko. Nikde nikto, len on a jeho nové skákacie gumáky.
„Teraz budem skákať najvyššie zo všetkých!“ zamrmlal si pre seba a odrazil sa. Vyskočil tak vysoko, že sa dotkol konára na veľkom strome. „Haha! Som ako superhrdina!“
Ale Matúš sa nezastavil. Rozhodol sa, že ráno si gumáky prinesie opäť do škôlky a trochu sa zabaví na úkor ostatných detí. Keď budú stavať vežu z kociek, preskočí ich! Keď sa budú hrať na naháňačku, nikto ho nechytí! A keď si budú chcieť zobrať gumáky späť, nedostanú ich!
Usmieval sa záškodnícky (existuje citoslovce, ktoré by vyjadrilo jeho pocit – muhehe a ha ha)
Lenže čo Matúš nevedel, bolo to, že kúzlo gumákov funguje len vtedy, keď sa s nimi človek hrá s dobrým úmyslom.
Na druhý deň prišiel Matúš do škôlky skôr ako všetci ostatní. Obul si červené gumáky a chystal sa predviesť svoje kúsky. Rozbehol sa a – hop!
Lenže niečo bolo inak. Namiesto toho, aby vyskočil vysoko, zrazu sa jeho nohy začali cítiť divne. Niečo ho šteklilo po koži. A vtom – žblnk! – miesto Matúša na zemi sedela obrovská zelená žaba v červených gumákoch!
„Pomóc!“ pokúsil sa zavolať, ale namiesto slov mu z úst vyšlo len hlasné „kvaaaak!“
Keď prišli ostatné deti, začali kričať: „Pani učiteľka! Žaba! A má na sebe červené gumáky!“
Pani učiteľka Začarovaná prišla bližšie a hneď pochopila, čo sa stalo. Pokľakla k malej žabe a potichu povedala:
„Matúš, to si ty, však?“
Žabka smutne prikývla.
„Och, Matúš… kúzlo gumákov sa otočí proti tebe ak chceš spraviť s nimi nejakú neplechu. Ak chceš byť znova chlapcom, musíš mi sľúbiť, že už nebudeš vyvádzať a budeš sa hrať poctivo.“
Žabka chvíľu rozmýšľala. Chcel byť znova Matúšom, alebo chce zostať žabou? Nuž, vyskakovať z mláky do mláky nebolo až také zábavné, ako si myslel.
A tak, prikývol. Pani učiteľka jemne mávla rukou a – puf! – Matúš bol späť. Bez slova si sadol na lavičku a vyzul si gumáky. Po chvíli pozrel na pani učiteľku a ticho povedal:
„Mrzí ma to…“
Pani učiteľka sa usmiala. „Ja viem Matúško. A teraz poď, vonku prší. Ktoré gumáky si dnes obuješ?“
Pozrel na všetky farby a nakoniec si vybral modré – tie, ktoré nechávali za sebou kvety. O chvíľu skákal zo strany na stranu a svojimi krokmi vytváral farebné reťazce na dvore. A ostatné deti? Tie sa smiali a šťastne behali v daždi. Boli šťastné, že ich už ani dážď nezastaví.
