Súhrn od kúzelníka Alberta
Malé kozliatko túži po dobrodružstve a rozhodne sa preskúmať svet za plotom farmy. Les mu ponúkne krásu aj nebezpečenstvo – a keď príde búrka, zistí, že nie vždy sa môže spoľahnúť na pomoc iných.
Na malej farme, na širokých zelených lúkach bola drevená ohradka s malým prístreškom. V ňom žila rodina kozliatok. Mama koza, všetci na farme ju volali Róza, sa práve prebrala z nočného spánku a zaškvŕkalo jej v bruchu.
„Čas na raňajky,“ pomyslela si a vyšla cez drevené zaklápacie dvere do studeného letného rána.
Hmla sa ešte stále držala pri zemi a vytvárala jemnú bielu prikrývku, z ktorej vytŕčali dlhé steblá trávy. Slnko sa ospalo preberalo a prvé slnečné lúče farbili vzdialené pahorky kopcov do oranžovo-červenej. Odhryzla si trochu trávy a pozerala na nádhernú scenériu, ktorá ju nevedela nikdy omrzieť.
Zrazu sa za ňou ozval rozospatý hlas:
„Mami, dnes ideme von, však?“
Bolo to jedno z jej kozliatok, drobné, s bielymi škvrnkami na srsti a zvedavými očkami, ktoré nikdy neprestávali žiariť. Volali ho Fliačik.
Róza sa pousmiala. „Samozrejme, ale len po farme, moje milé. Za plotmi je divoký svet a mohlo by sa vám niečo stať.“
Kým sa všetky kozliatka postupne preberali a spokojne chrumkali trávu, Fliačik už netrpezlivo podupkával nôžkami. Nemohol si pomôcť – tak veľmi chcel vidieť, čo sa nachádza za tým plotom!
Celé doobedie sa kozliatka naháňali po farme, skákali po balíkoch sena a hľadali najšťavnatejšiu trávu. No Fliačika lákalo niečo iné. Zvedavo sa obzeral po plote, ktorý ich delil od lesa. A vtedy si všimol malé miesto pri starej bráne, kde boli dosky uvoľnené. Medzi nimi sa vytvorila medzierka, taká akurát pre jedno zvedavé kozliatko.
„Pozrem sa len na sekundu a hneď som späť“ zašepkal si pre seba.
Pozrel na ostatných súrodencov – tí si spokojne hrýzli trávu a ani netušili, že ich brat už rozmýšľa nad útekom. Potom sa otočil k mame Róze. Tá práve rozprávala niečo starému hnedému koníkovi pri stajni.
„Teraz je môj čas!“ pomyslel si.
Opatrne sa priblížil k diere, strčil do nej ňufáčik a pretiahol sa cez plot. A zrazu – bol na druhej strane! Utekal čo mu kopýtka stačili smerom k vysokým stromom v diaľke.
Fliačik stál na okraji lesa, srdce mu búšilo vzrušením. Nikdy predtým nebol tak ďaleko od farmy, no dnes konečne urobil prvý krok do neznámeho sveta.
Pozorne našľapoval po mäkkej tráve a obzeral sa na všetky strany. Vysoké stromy mu pripadali ako obri s rozprestretými rukami, ich konáre sa ticho kývali v jemnom vánku. Z každého kúta sa ozývali nové zvuky – cvrlikanie cvrčkov, šum lístia a občasné puknutie vetvičky pod nohami nejakého zvieraťa.
Fliačik sa natešene rozbehol po lesnej cestičke. Pri každom kroku objavoval niečo nové. Stretol farebného motýľa, ktorý sa vznášal nad kvetmi, a smelú jašteričku, ktorá sa rýchlo schovala pod kameň.
„Toto je naozajstné dobrodružstvo!“ zvolal radostne.
O chvíľu prišiel k malej čistinke, kde rástli vysoké lopúchy a medzi nimi sa týčili žlté kvietky. Privoňal k nim a pousmial sa. „Takúto trávu na farme nemáme!“ pomyslel si a ochutnal šťavnatý lístok.
Zrazu však slnko zahalil tmavý tieň. Fliačik zdvihol hlavu a uvidel, že obloha sa začína meniť. Jasnomodré nebo nahradili tmavé mraky. Vietor zosilnel a šepotal niečo tajomné medzi stromami.
„Možno by som sa mal vrátiť…“ pomyslel si, no zvedavosť ho hnala ďalej.
V diaľke sa zablyslo a hneď na to zahrmelo. Fliačik sa strhol.
„Búrka…“ zašepkal.
Prvé kvapky dažďa padli na jeho srsť a chladili mu chrbát. Začal sa ponáhľať, hľadajúc úkryt. Behal medzi stromami, až kým nestretol líšku, ktorá si práve líhala pod hustý krík aby sa ukryla pred dažďom.
„Líška! Pomôž mi, prosím! Nemám sa kde schovať!“ volal na ňu.
Líška sa na neho pozrela a pokrčila ňufáčikom.
“Ja? Prečo si myslíš, že by som ti mala pomôcť. Nájdi si svoj úkryt a neotravuj” A s tým sa stočila do klbka pod kríkom.
Fliačik na ňu chvíľu pozeral, ale keď sa zahrmelo silnejšie, rozbehol sa preč.
Čoskoro dobehol k veľkému stromu, v ktorom mala svoj domček veverička. Klopkal kopýtkami na kôru a volal:
„Veverička! Pustíš ma dnu? Prosím, už som celý mokrý!“
Veverička vystrčila hlavičku zo svojho príbytku a rýchlo sa rozhliadla.
„Nie, nie, kozliatko, môj domček je pre teba príliš malý! Ak by si sa sem natlačil, všetko by si mi rozbil!“ zapišťala a rýchlo zatvorila dvierka.
Fliačik cítil, ako mu do očí vstupujú slzy. „Prečo mi nikto nepomôže?“ pomyslel si smutne.
Behal ďalej lesom sem a tam, už bol celý mokrý a trasúci sa od zimy, keď tu v diaľke zbadal starý senník. Pribehol pred obrovské drevené vráta a kopýtkami odtlačil závoru.
Vo vnútri bolo ticho, len vietor fúkal cez malé štrbiny v stenách. Fliačik sa schúlil do sena a snažil sa zahriať. Strach s ním lomcoval, zvuk hromov sa ozýval lesom a búrka akoby nemala konca.
Zrazu sa ozvalo: „Hu-hu-hu!“
Fliačik sa prikrčil ešte hlbšie. „Kto je tam?“ spýtal sa trasúcim sa hlasom.
Z tieňa vyletela stará sova a usadila sa na tráme. Jej múdre oči sa zaleskli v tme.
„Stratil si sa, malé kozľa?“ spýtala sa ticho a otočila hlavou.
Fliačik prikývol. „Chcel som objavovať les, ale prišla búrka… Líška ma vysmiala, veverička ma nechcela vpustiť dnu… A teraz som tu, celý mokrý a sám.“ bedákal
Sova si ho chvíľu premeriavala múdrymi očami, potom si upravila pierka a ticho povedala:
„Les nie je ako tvoja farma, malé kozľa. Tu sa každý stará hlavne o seba. Líška, veverička… ony nemali povinnosť ti pomôcť.“
Fliačik sa zamračil a trochu dupol kopýtkami do sena. „Ale veď na farme si všetci pomáhame! Keď prší, schováme sa spolu do prístrešku. Keď je zima, túlime sa k sebe! Tak prečo mi nikto v lese nepomohol?“
Sova si vzdychla a naklonila hlavu nabok. „Pretože v lese platia iné pravidlá, kozľa. Líška sa musí starať len o seba – inak by nemusela prežiť. A veverička? Ona si celý rok zbiera zásoby a stráži svoj domček. Keby ťa pustila dnu a ty by si jej všetko rozdupal, čo by jedla v zime?“
Fliačik sklonil hlavu. „Ale ja som len chcel, aby ma pustili dnu… Bolo mi tak zima…“
Sova sa k nemu priblížila a prešla pazúrmi po drevenom tráme. „Chápem, že si sa bál. Ale nauč sa jednu vec, kozľa – keď sa dostaneš do problémov, nemôžeš len čakať, že ťa niekto zachráni. Niekedy musíš byť ten, kto si pomôže sám.“
Kozliatko si ešte chvíľu premýšľavo hrýzlo pery. Vonku sa dážď pomaly utišoval a vietor ustával.
„Už by som mal ísť domov,“ povedal rozhodne.
Sova zamávala krídlami a prikývla. „Počkaj, kým sa búrka celkom skončí, potom bude cesta späť ľahšia. No nabudúce, keď sa vydáš do lesa, mysli na to, že musíš byť pripravený. Musíš vedieť, kam ideš a čo robiť, ak sa niečo stane.“
Fliačik sa nadýchol. „Áno, nabudúce budem múdrejší!“
Keď obloha začala opäť svetlieť a posledné kvapky dažďa padali na zem, kozliatko vykročilo zo senníka. Vzduch bol čerstvý a voňal mokrou trávou.
Cesta späť sa zdala kratšia. Keď konečne preliezlo cez dieru v plote, na farme ho čakala mama Róza. Stála pri bráne s vážnym pohľadom, ale keď zbadala svoje malé kozliatko, objala ho prednými nohami.
„Bola som veľmi vystrašená, keď som ťa nevidela na farme,“ povedala ticho. „Čo ak by si sa nevrátil?“
Fliačik sa zavrtel, no mlčal. Nechcel mame povedať, ako sa bál, ako bol sám a ako mu nikto nepomohol. No spomenul si na sovu. Na jej múdre slová a vedel, že jedného dňa sa do lesa vráti. Ale až keď bude naozaj pripravený.
Vonku sa vietor tíšil a slnko znovu vykúkalo spoza mrakov. Farma dýchala pokojom a vo vzduchu sa vznášala vôňa mokrej trávy. Fliačik sa usmial. Bol doma. A doma bolo dobre.
