Súhrn od kúzelníka Alberta
Príbeh o Emílii Wattovej, mladej vynálezkyni, ktorá sa učí, že dokončiť jeden nápad je rovnako dôležité ako mať tisíce skvelých myšlienok. Objavte jej zábavné dobrodružstvá a nedokončené vynálezy
Vždy je ťažké začať, ale ťažšie je niečo dokončiť. Niečo také zažíva aj Emília Wattová, vzdialená príbuzná jedného známeho vedca, ktorého nebudem z dôvodu utajenia menovať.
Už od malička bol jej strýko z tretieho kolena vzorom, a dokonca sa jej párkrát podarilo stráviť u neho tie najlepšie prázdniny. Fascinovali ju pestrofarebné ampulky neznámych tekutín v jeho laboratóriu, obrovské elektronické skrine blikajúce v rytme alebo nástenky počmárané vzorcami a grafmi od výmyslu sveta. A tak sa pred pár rokmi rozhodla, že aj ona sa stane vynálezkyňou.
Ozvalo sa klopanie.
„Emília, vstávaj, už je desať hodín,“ ozvala sa spoza dverí mama.
„Ale mami, veď je sobota,“ zahundrala, na hlavu si položila vankúš a stlmila všetky zvuky. „Sobota-nesobota, vysávač ťa už čaká.“
Och, pomyslela si, sobotné upratovanie. To je radosť. Radšej by robila niečo iné. Napríklad vymyslela spôsob, ako piť z pohára bez rúk! To je nápad, prebleslo jej hlavou, bez toho, aby si spomenula na slamku, ktorá, ako vieme, už dávno existuje. Chvíľu jej trvalo, kým sa prebrala, a než sa konečne postavila z postele. Len-len, že sa nepotkla o spleť káblov a hydraulických minirúk.
„Au, do kelu. Čo to tu je?“ Pretrela si uspaté oči a pozrela na zem. Ponožkovač – tak nazvala prístroj, ktorý mal (zjavne v nejakej ďalekej budúcnosti) obliekať ponožky svojmu majiteľovi. Žiaľ, zatiaľ to bola len dokopy poskladaná neforemná vec s bodkovanou ponožkou na vrchu.
„Dnes ťa dokončím, sľubujem.“ Obzerala sa po izbe, hľadala, kde sa včera večer vyzliekla. Oblečenie len tak nezmizne cez noc, nie?
Aj keď… priskočila k stolíku a do zošita s názvom Veľké nápady Emílie Wattovej zapísala „Vynález číslo…“ Prevrátila stranu späť, aby zistila posledné číslo v rade.
„Sedemdesiat osem.“
Ceruzka, ktorá bola ohryzená, akoby ju hrýzli myši, čarbala do zápisníka predbežný nákres nového technologického čuda.
„Odprac-o-mat, nájde a poskladá vyzlečené veci.“
Keby ste sa pozreli na jej izbu, určite by vás napadlo, že by nepotrebovala vymyslieť Odprac-o-mat. Potrebovala by hlavne upratať. V každom rohu, v každej zásuvke by ste našli niečo, čo práve v danej chvíli potrebovala. Pod oknom, na malom stolíku, boli rozčítané knihy, otvorené a poukladané na sebe ako šikmá veža v Pise. Pracovný stolík bol posiaty mikročipmi, káblami a rôznymi nástrojmi, s ktorými zostrojovala rôzne vynálezy. Radšej ďalej ani nepokračujme. A to bol ten problém – Emília Wattová nikdy nedokončila ani jeden vynález.
„Dobré ránko,“ pozdravila celú rodinu, keď konečne dorazila na raňajky.
„Dobré ránko? Čo tak dobrý deň, slečna?“ zahundral otec. Nebol z tých, ktorí by boli ušomraní, ale keď čakáte dve hodiny na spoločné raňajky, máte právo si trochu pohundrať.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa a vtisla otcovi na líce jednu pusu. „Ale ešte som niečo vymýšľala.“
Mama sa len zasmiala.
„A čo si zase vymyslela, Emília?“ Emília nadšene vyskočila zo stoličky a začala všetkým vysvetľovať svoj plán na Odprac-o-mat.
„To bude stroj, ktorý nájde všetky veci pohádzané po izbe, poskladá ich a uloží do skrine!“
Otec zdvihol obočie. „To by som chcel vidieť. Kedy ho dokončíš?“
Emília sa zamyslela. „Ehm… dnes večer!“ povedala rozhodne.
Brat presne na toto čakal.
„Jasné, ako ten tvoj Ponožkovač, ktorý, predpokladám, si ešte stále nedokončila?“
Emília mu vyplazila jazyk.
„Len počkaj! Dnes všetko dokončím.“
V hlave sa jej zrodil nový vynález – Buchnát-o-brat. Zahihňala sa, keď si predstavila stroj, ktorý by bratovi poza ucho zakaždým struhol, keď ju provokoval.
Približne pred obedom dokončili sobotné upratovanie. Každý mal svoju úlohu, a tak im to išlo od ruky. Otec dovaril obed a spoločne usadli k stolu, aby sa najedli. Emília rýchlo do seba nahádzala zemiakové pyré, odhryzla si pár súst z mäsa a celé to zapila dúškom vody.
„Ďakujem, bolo to výborné,“ poďakovala a rýchlo odniesla riad do umývačky. Už sa nevedela dočkať, ako začne pracovať na svojom novom vynáleze – Odprac-o-mate. Zabuchla dvere na izbe a zamkla ich. Zvuk zamknutia bolo počuť až do kuchyne.
„Tak,“ posadila sa za stôl a trochu neopatrne posunula neporiadok stranou. S iskrou v očiach začala kresliť detaily Odprac-o-matu.
„Hm, asi budem potrebovať pár koliesok… a možno robotické ruky? Áno, to bude ono!“
Škriabala si hlavu ceruzkou a sústredene písala do zošita. No zrazu ju jej vlastné myšlienky odtiahli iným smerom.
„Počkať,“ zamrmlala si. „A čo keby som najskôr dokončila Ponožkovač? Predsa len, už je skoro hotový!“ Odhodila zošit bokom, vytiahla krabicu s dielmi a začala skladať neforemné zariadenie, ktoré malo jedného dňa vedieť obliecť ponožky na nohy bez pomoci. Chvíľu sústredene pracovala, no potom sa jej pozornosť znova presunula.
„A čo ten Buchnát-o-brat?“ Pozrela na ceruzkou počmáraný návrh a začala sa smiať.
„To by bol najlepší vynález na svete!“ Odložila Ponožkovač na bok a pustila sa do nákresov stroja, ktorý by bratovi konečne ukázal, kto je tu šéf.
„Emília! Prídeš mi na chvíľu pomôcť?“ zakričala mama z kuchyne. Emília na okamih zdvihla hlavu, ale keď videla všetko, čo má ešte rozpracované, zavrtela hlavou.
„Nemôžem, mami, som príliš zaneprázdnená!“
A tak Emília pokračovala. Skákala od jedného projektu k druhému, ale ani jeden z nich nedokončila. Pracovný stôl bol už úplne preplnený, a dokonca aj podlaha začínala vyzerať ako malé skladisko náhradných dielov. No vtedy sa ozvalo hlasné klopanie na dvere. Emília zdvihla hlavu, trochu podráždená.
„Mamií, povedala som, že som zaneprázdnená!“
Dvere sa otvorili (veď som ich zamkla! Pomyslela si), ale neboli to mama ani brat. Bol to strýko Albert. Jeho sivé vlasy mu trčali na všetky strany a cez plece mal prehodenú starú koženú tašku.
„Ahoj, Emília! Počul som, že tu máme budúcu vynálezkyňu,“ povedal so širokým úsmevom. „Strýko Albert!“ Emília vyskočila zo stoličky a objala ho.
„Čo tu robíš? Prišiel si ma navštíviť?“
„Presne tak. Náhodou som prechádzal okolo a pomyslel som si, že prídem pozrieť, ako sa ti darí.“ Očami prešiel miestnosťou a jeho pohľad padol na niekoľko nedokončených projektov.
„Teda, vidím, že pracuješ na niečom veľkolepom… alebo na viacerých veľkolepých veciach?“ Emília trochu zahanbene pozrela na svoj neporiadok.
„No… áno. Mám veľa nápadov, ale ešte som nič nedokončila.“
Albert si sadol na jej posteľ a vzal do rúk jej zošit s nákresmi.
„Hmm, Odprac-o-mat. Zaujímavé. Ponožkovač? Brilantné! Ale Emília, vieš, aké je najdôležitejšie pravidlo vynálezcov?“
Emília pokrútila hlavou. „Nie. Aké?“
„Dokončiť aspoň jeden nápad, než začneš ďalší,“ povedal s úsmevom.
„Vynálezca, ktorý necháva veci nedokončené, je ako kuchár, ktorý nikdy nedovarí obed pre hostí.“
Emília sa zamračila. „Ale ja chcem robiť všetko naraz!“
„To je úplne normálne. Ale ak chceš, aby tvoj Odprac-o-mat alebo Ponožkovač niekomu naozaj pomohli, musíš sa sústrediť na jeden projekt. Poď, pomôžem ti.“
Emília sa trochu zdráhala, ale nakoniec súhlasila.
„Dobre, tak dokončime Ponožkovač! Ten je skoro hotový.“
A tak začali spolu pracovať. Albert jej ukázal, ako správne pripojiť drôtiky, ako vylepšiť mechanické ruky a ako zariadenie správne naprogramovať. Emília zistila, že so strýkom sa pracuje oveľa lepšie. Ukázal jej, že sústredenie na jeden projekt je nielen užitočné, ale aj zábavné.
Prešlo niekoľko hodín a ich spoločný projekt bol hotový. Emília položila Ponožkovač na zem a zapla ho. Robot zapípal, pokýval sa zo strany na stranu a zastal. Obaja so zatajeným dychom sledovali, čo sa stane ďalej.
„Pip-pip – poprosím ponožku,“ povedal robot, a Emília mu vyhovela.
„Pip-bup – poprosím nohu,“ pokračoval robot. Strýko si vyzul ponožku a natrčil svoju nohu robotovi.
„Bub-bub.“ Robot rozložil ponožku, položil ju na malý mechanický chrbát a druhú začal obúvať na bosú nohu strýka.
„Ponožkovač fungujeee!“ vykríkla Emília. „Nikdy som o tebe nepochyboval,“ usmial sa Albert. Postavil sa k odchodu.
„A teraz, keď máš jeden vynález hotový, budeš mať viac energie dokončiť ďalšie. Hlavné je nevzdať sa!“
Emília prikývla. „Ďakujem, strýko. Budem sa snažiť! A raz budem slávna vynálezkyňa ako ty.“ Albert ju potľapkal po ramene. „To už dávno si, Emília. Len to ešte nevieš.“
Zmizol v dverách a nechal ju pokračovať v práci.
Od toho dňa Emília začala venovať svoj čas vždy len jednému vynálezu. Dokončila Ponožkovač, a keď si všetci členovia rodiny mohli bez problémov obliecť ponožky, pustila sa do Odprac-o-matu. A kto vie? Možno raz dokončí aj ten Buchnát-o-brat – len aby mala pokoj od brata.
