Súhrn od kúzelníka Alberta
Vysoko v Dračej hore žije malý Dráčik Obláčik, ktorého čaká dôležitá úloha – strážiť zlaté vajce. Keď však na chvíľu zaspí, vajíčko zmizne! So strachom a odhodlaním sa púšťa do dobrodružného pátrania!
Vysoko až do oblakov siahajú bralá Dračej hory. Strmé skaly a hlboké jaskyne ukrývajú tajomstvá, ktoré nepozná žiadny človek. V týchto horách žije dračia rodina, ktorá tu prebýva už celé veky. Dnes však všetci veľkí draci odleteli na návštevu k priateľom a v jaskyni ostal iba Dráčik Obláčik – malý, biely ako obláčik, s očkami lesknúcimi sa ako hviezdy.
„Dnes budeš dávať pozor na zlaté vajce,“ povedala mu mamka, než odletela. „Čoskoro sa vyliahne tvoja sestrička.“
„Dám naň pozor! Sľubujem!“ hrdo odpovedal Dráčik Obláčik a sadol si vedľa vajíčka, ktoré sa krásne ligotalo v slabom svetle jaskyne.
Dlho takto sedel, nespustil oči zo zlatého vajíčka. Ale… čím dlhšie sedel, tým viac mu klipkali očká. Jaskyňa bola pokojná, len vietor ticho pískal vonku. Obláčik si na chvíľočku zívol… potom ešte raz… a nakoniec sladko zaspal.
Keď sa prebudil, hneď vystrčil krídla, natiahol sa a pozrel na miesto, kde ležalo vajce. Jeho oči sa rozšírili od hrôzy.
„Vajce!“ vykríkol. „Kde je vajce?!“
Pozeral všade. Pod kamene, za skaly, do každého kúta jaskyne, ale po vajci nebolo ani stopy. Obláčikovi sa do očí tlačili slzy. Nechcel si priznať, že jeho budúca sestrička sa niekde stratila.
„Čo budem robiť?“
Vtom však začul zvuk – tiché kroky. Niekto bol v jaskyni! A možno ten niekto vajíčko ukradol!
Rýchlo sa otočil a uvidel… človeka! Bol to chlapec, trochu ušmudlaný, s rozstrapatenými vlasmi a vystrašenými očami.
„Ty!“ obvinil ho Dráčik Obláčik. „To ty si mi ukradol vajce!“
Chlapec zdvihol ruky od strachu. „Nie, nie! Ja som nič neukradol! Ja som sa stratil, ani neviem, kde vlastne som!“
Dráčik si ho podozrievavo obzeral. „Tak ako je možné, že si tu?“
Chlapec si povzdychol. „Kráčal som lesom a prepadol som sa do nejakej jaskyne. Snažil som sa len nájsť cestu na povrch, a teraz som stretol teba.“
Obláčik zamrmlal: „Najbližšia dedina je poriadne ďaleko a labyrintom jaskýň tam netrafíš. Ale dostal som nápad, ako si môžeme navzájom pomôcť. Najskôr mi pomôžeš nájsť vajce a ja ťa ponesiem na krídlach rovno domov. Čo povieš?“
Chlapec prikývol. „Dobre, pomôžem ti.“
„Výborne, tak poďme hľadať,“ povedal Dráčik.
„Musíme zistiť, kde mohlo zmiznúť!“ premýšľal.
Chlapec sa zamyslel. „Čo si robil, než si zaspal? A kde bolo vajce?“
Dráčik ukázal na miesto. „Tu som ležal a vajce bolo hneď vedľa mňa.“
Chlapec si kľakol a začal sa obzerať. „Vidíš nejaké stopy? Možno ho niečo odtiahlo?“
Obláčik sa rozhliadal všade vôkol a vtedy si všimol stopu – drobné zlaté kúsky škrupiny, ktoré kľukovato smerovali do odľahlej jaskyne!
„Škrupinová stopa!“ vykríkol. „Za ňou!“
Obaja si to namierili do jaskyne.
„Počkaj!“ Chlapec ho zastavil a ukázal prstom na veľký kameň neďaleko. „Pozri! Niečo sa tam hýbe!“
Obláčik zadržal dych. „Zlodej!“
Ale potom si všimol, že sa za kameňom niečo leskne… Niečo zlaté… a to niečo sa hýbalo!
Z tieňa vystúpilo malé zlaté dračiatko s veľkými očkami a tenučkými krídelkami.
„Braček?“ ozvalo sa tichučkým hláskom.
Obláčik zalapal po dychu. „Moja sestrička!“
Dračiatko sa potichučky zaknísalo na maličkých nožičkách a usmialo sa.
„Narodila som sa!“
Obláčik radosťou poskočil. „Myslel som si, že som ťa stratil!“
Chlapec sa usmial. „Tak vidíš, nič si nerozbil. Len sa vyliahla!“
Obláčik si zhlboka vydýchol. „Si v poriadku… Som taký šťastný!“
Dračiatko mu prikývlo. „Mám hlad…“
Obláčik ju nežne objal krídlami. „Počkaj chvíľku, hneď ti niečo nájdem!“
A potom sa otočil k chlapcovi. „Ale najskôr dodržím sľub a znesiem ťa dolu do dediny.“
Chlapec vyliezol na jeho chrbát a naposledy pozrel na malého zlatého dráčika. „Dúfam, že sa ešte uvidíme!“
Dračiatko zamávalo na pozdrav a zahanbene sa skrylo späť za skalu.
Keď Obláčik so svojím novým kamarátom letel nad lesmi, chlapec sa zasmial. „Vieš, asi mi nikto nebude veriť, že som bol v Dračej hore.“
Obláčik prikývol. „A ja neviem, či mi budú doma veriť, že som zachraňoval dračie vajce s pomocou človeka!“
Obaja sa rozosmiali. Keď prileteli k dedine, Obláčik jemne zložil chlapca na zem.
„Ďakujem, že si mi pomohol,“ povedal mu Dráčik.
Chlapec sa usmial. „Aj ja ďakujem! Nebyť teba, bol by som sa stratil naveky!“
A tak sa rozlúčili. Obláčik sa vrátil do hory za svojou sestričkou a chlapec bežal do dediny k svojej rodine. Ešte raz sa obzrel na Dračiu horu a pomyslel si, že tam hore našiel možno nového kamaráta.
