Súhrn od kúzelníka Alberta
Ponorte sa do magického sveta strašidelnej školy kde malé strašidlo Chrumko čelí svojmu najväčšiemu strachu – tme.
V triede zazvonil zvonček a žiaci sa konečne po hodine odlepili od svojich stoličiek. Učiteľka akoby prestala v tej sekunde existovať a jediné, na čom záležalo, bolo nasledujúcich päť minút. Aj keď to bola len krátka prestávka (cez ktorú si nikto nestihol ani žmurknúť a už bola tu ďalšia hodina), každý sa začal okamžite blázniť.
„Ešte som ale neskončila,“ povedala pani učiteľka a pleskla triednou knihou po stole. „Nezabúdajte, že je tu koniec školského roka, a to znamená skúšky. Budúci týždeň začneme so skúšaním zo strašenia, vážení.“
Trieda zabručala zmiešaným zvukom neochoty a sklamania. Vzápätí na to aj tak zabudli, stačilo, že učiteľka odkráčala na svojich ôsmich chápadlách z triedy a zavrela za sebou dvere.
Že som to nespomenul? Naozaj nie? No tak to poďme napraviť. Rovnako ako ľudia, aj magické a strašidelné tvory majú svoje školy. Dáva to zmysel – kde by sa inak naučili strašiť, používať mágiu alebo písať? Škola, o ktorej píšem, milý čitateľ, sa nachádza v Temnom lese, hlboko v srdci Rumunska.
Určite si spomínate na pána učiteľa Vlada III – alebo ako ho poznáte vy, grófa Drakulu. Najlepší profesor strašenia! Pozrite, koľko filmov je len o ňom natočených. Ale to som už odbočil. Každý rok museli študenti zložiť skúšku strašenia.
Ako prváci začínali jednoducho – vyskočili zo skrine – ale postupne, každým vyšším ročníkom, sa skúška strašenia menila. A nie k lepšiemu.
V tejto škole študovalo aj malé strašidlo menom Chrumko. Nebol ničím zvláštny – mal dve veľké oči, ktoré v tme svietili ako lampáše, dlhé ruky s pazúrmi, ktoré hrkali ako suché konáre vo vetre, a jeho pleť (alebo koža podobajúca sa gume) bola albínovo biela. Strapaté čierne vlasy pripomínali skôr slamu ako vlasy a boli ostrihané podľa aktuálneho trendu – na poľného strašiaka.
Chrumko mal však jeden veľký problém: bál sa tmy. Keďže bol už tretiak, nasledovala skúška strašenia v pivnici. Sedel ako prikovaný k lavici s bledým výrazom v tvári, zdesený z toho, čo ohlásila pani učiteľka.
„Si v poriadku?“ opýtala sa Mia, mladá upírka sediaca s ním v lavici.
„Haló, haló!“ mávala mu rukami pred očami, ktoré ani nežmurkli.
„Ja… ja…“ koktal Chrumko. „Ja to nezvládnem, Mia. Pivnica je… tmavá. A tma je… je… strašidelná!“
Mia sa zasmiala a ukázala mu svoje ostré čisto biele zuby.
„Ty si strašidlo a bojíš sa tmy? To je, akoby som sa ja, upír, bála krvi!“
Chrumko smutne sklonil hlavu. „Ale ja vážne neviem, čo mám robiť. Keď je tma, predstavujem si, že na mňa skočí obrovský pavúk… alebo príšera s desiatimi očami.“
Mia sa na chvíľu zamyslela. „Vieš čo? Pôjdeme spolu do pivnice cez veľkú prestávku. Ukážem ti, že tam nie je nič strašidelné.“
„Ty si sa zbláznila!“ vykríkol Chrumko. „To nemôžeme!“
Mia ho chytila za ruku a usmiala sa. „Neboj sa, budem s tebou. A ak sa niečo objaví, ja to rozženiem! Som upírka, pamätáš?“
Veľká prestávka prišla skôr akoby Chrumko chcel.Mia ho ťahala okamžite po zazvonení z triedy do chodby ktorá viedla do pivnice. Otvorila dvere hlasitým vŕznutím. Bola tam úplná tma, lepšie povedané tma bola tak tmavá, že vyzerala ako ten najhustejší asfalt.
„Vidíš?“ šepol Chrumko. „Strašidelné!“
Mia zapálila malú baterku a žmurkla na neho. „Je to len tma. Nič viac. Poď, poďme len pár krokov. To zvládneš.“
Chrumko pomaly vstúpil do pivnice. Jeho oči svietili ako lampáše a osvetľovali staré drevené schody. V diaľke bolo počuť slabé škrabkanie.
„Čo, čo to bolo?!“ vykríkol Chrumko a schoval sa za Miu.
„To sú len myši,“ vysvetlila Mia pokojne. „Pozri, sú maličké a bojazlivé. Ty si oveľa väčší ako ony!“
Pokračovali ďalej, Chrumko sa roztrasene rozhliadal. Bola tam hromada starých kníh, pavučiny a zaprášené stoly.
„Vidíš?“ povedala Mia. „Žiadni obrovskí pavúci. Len obyčajná pivnica.“
„No… možno,“ priznal Chrumko, ale stále bol neistý. „Ale čo keď sa niečo schováva v rohu?“
„Tak sa tam poďme pozrieť!“ Mia ho ťahala za sebou.
Keď prišli k rohu, našli tam len starú metlu. Mia ju zdvihla a zakričala: „Búúú! Som strašidelná metla!“
Chrumko skoro vyskočil až po plafón a začal utekať, čo mu sily stačili. Mia ho dobehla až na nádvorí školy.
„Stoj, to som bola jaaa!“ kričala.
„To bolo… hlúpe. Vieš, aký som mal strach?“
„Prepáč, nečakala som, že sa tak zľakneš,“ ospravedlňovala sa Mia.
Zazvonil zvonček a ohlásil začiatok novej hodiny. Obaja sa rýchlo vrátili do triedy a Chrumko sa zvyšok školy s Miou nerozprával. Pravdaže, bol na ňu za jej nemiestne správanie namosúrený.
Cestou domov sa zastavil pri starom otcovi, ktorý býval v neďalekom močiari v diere vyhĺbenej medzi úlomkami konárov.
„Dedo, ahoj!“ zakričal, keď vošiel otvorom, ktorý slúžil ako dvere, do vlhkej jaskyne.
Obydlie starého otca bolo, povedzme, staré. Strašil dobrých štyristo rokov a teraz, keď bol na dôchodku, našiel si záľubu vo vyšívaní a štrikovaní. Preto boli všetky steny pokryté obrazmi, ktoré zobrazovali jeho pestré spomienky na strašenie.
„Ale kto ma to prišiel navštíviť? Chrumko, dávno si tu nebol!“ zvolal starý otec, zoskočil z plafónu a dopadol priamo pred vnuka. Mal štyri ruky a jedno veľké, na pohľad láskavé oko. Dve ruky držali paličky, ktorými práve štrikoval dlhý farebný šál, a ostatné ruky odmotávali niekoľko klbiek vlny.
„Dedo, mám taký problém,“ vzdychol si a usadil sa na vyvýšené kreslo vytvarované z hliny.
„Počúvam,“ povedal dedko a odložil vlnu stranou. Presunul sa k sporáku, na ktorom stál obrovský medený kotlík, otvoril pokrývku a opýtal sa:
„Jedol si, vnúčik?“
„Dedo, nemám hlad. Čaká ma skúška a neviem, či ju zvládnem. Na jedlo teraz ani nepomyslím,“ ponosoval sa.
Začal rozprávať o svojom strachu z tmy a o dnešnej príhode s Miou. Dedo ho počúval, prikyvoval a keď Chrumko skončil, na chvíľu sa odmlčal.
„Vieš,“ začal, „každý z nás má strach. Niekto sa bojí tmy, niekto vysloviť čo i len hlásku na verejnosti, ale keď budeš starší…“
„Tak sa nebudem báť ničoho,“ skočil mu do reči vnuk.
„Žiaľ, nie. Budeš sa báť ešte viac. Zrazu zistíš, že existuje omnoho viac vecí, ktorých sa bojíš.“
„Ale ty si sa nikdy nebál. Vždy si bol najstrašnejším strašidlom,“ oponoval Chrumko. Dedko sa rozosmial. Jeho smiech dunel jaskyňou a otriasal zemou. Bol to ten najúprimnejší a zároveň najstrašnejší smiech, aký kedy počul.
„Rozosmial si ma. Vieš, ako som sa bál, keď som prvýkrát strašil? Alebo keď som žiadal tvoju babku o jednu z jej dvadsiatich rúk? To ani nehovorím o strachu, či moje strašenie bolo dosť dobré.“
„A čo si s tým, dedko, spravil?“ opýtal sa zvedavo.
Čakal odpoveď, ktorá mu objasní všetko. Ktorá vyrieši jeho strach, ale tá neprišla.
„Nič. Strach je súčasťou každého žijúceho tvora. Boja sa zvieratá, ľudia a dokonca aj my, strašidlá.“
Rukou siahol do poličky, ktorá bola skrytá v stene, a niečo z nej vybral. Otvoril dlaň a v nej bol malý kameň – naozaj obyčajný kameň. Nežiaril, nemal žiadny tvar nejakého tajomného artefaktu, bol to obyčajný kameň.
„Tento kameň mi vždy pomohol. Keď som mal strach, stisol som ho pevne a povedal nahlas…“ odkašľal si:
„Sekunda odvahy prekoná každý strach.“
„A to je všetko?“ neveril Chrumko. Zobral kameň do ruky a zvedavo si ho prezeral zo všetkých strán.
„Áno, všetko. Vieš čo? Nastal čas, aby som ti ho zveril. Ja ho už nepotrebujem,“ stisol mu dlaň, v ktorej držal kameň, a druhou rukou mu našuchoril vlasy.
Chvíľu pobudol pri starom otcovi, počúval jeho historky z dávnych dôb a keď sa rozlúčili, vydal sa domov.
O týždeň neskôr, keď prišiel čas skúšky, Chrumko nervózne stál pred dverami do pivnice. Učiteľ Drakula ho pozoroval s prísnym pohľadom.
„Si pripravený, Chrumko?“ spýtal sa a v ruke držal hárok papiera s jeho menom.
Chrumko si povzdychol, ale spomenul si na slová starého otca. „Strach prekonáme len vtedy, keď mu čelíme. Sekunda odvahy prekoná každý strach.“
Vošiel dnu a za ním sa dvere zavreli. Na chvíľu zavládlo ticho. Potom sa ozval Chrumkov hlas, ktorý hrôzostrašne zavyl:
„Búúú! Kto sem prišiel, nech sa trasie!“
O pár minút vyšiel z pivnice s úsmevom na tvári. Drakula pokýval hlavou. „Výborne, Chrumko. Zložil si skúšku. Za tvoj výkon je to jednotka s hviezdičkou.“
Keď sa vrátil do triedy, Mia na neho pyšne čakala.
„Vidíš? Vedela som, že to zvládneš!“
Chrumko sa usmial. „Ďakujem, Mia.“
Sadol si do lavice a v ruke stále držal kameň od starého otca. A od toho dňa bolo malé strašidlo Chrumko jedným z najlepších v strašení – dokonca aj v tme. Strach ho nikdy neopustil, ale vedel, že len s odvahou mu môže čeliť.
