Súhrn od kúzelníka Alberta
V dávnych časoch, keď kopce boli ešte malé a vietor šepkal svoje tajomstvá, žil mladý Indián Plávajúci oblak. S píšťalkou v ruke viedol stádo byvolov, no jedného dňa objavil nového priateľa.
V časoch dávno minulých, keď sa na Zemi prechádzali prastaré zvieratá, vysoké kopce boli ešte malými kopčekami a oblaky lenivo nehybne stáli na oblohe, žil v odľahlej divočine malý kmeň Indiánov. Vigvamy boli rozosiate tu a tam po zelenej lúke a z jedného malého sa práve vystrčila drobná, šišatá hlava. Bolo skoro ráno a slnko sa akurát prebúdzalo nad nekonečnou prériou. Chladné rána divokého západu prinútili chlapca prehodiť si cez plecia prikrývku, aby mu nebola zima, keď vykročil z teplého pohodlia svojho obydlia.
„Och, pravdaže,“ potľapkal si čelo, „hlava deravá! Zabudol som si svoju píšťalku,“ zasmial sa a okamžite sa otočil späť k vigvamu. Chlapca v kmeni všetci volali Plávajúci oblak, pretože kráčal tak ľahučko ako malý biely obláčik na jasnej oblohe. Bol hlavným pastierom stáda byvolov, ktoré malo pre jeho ľud obrovský význam.
Plávajúci oblak sa vrátil do vigvamu a spod vankúša z byvolích koží vytiahol malú, starostlivo vyrezávanú píšťalku. „Už ťa mám!“ potešil sa a jemne ju vložil do svojho vrecka. Potom opäť vykročil von. Byvoly stáli neďaleko vigvamov a zdalo sa, že netrpezlivo čakajú práve na neho.
„Dobré ráno,“ prihovoril sa k najbližšiemu byvolovi a pohladil ho po hustej hnedej srsti. Z vrecka vybral píšťalku a zrezka vydal vysoký, krátky tón. Niekomu by sa zdal takýto zvuk nepočuteľný, no byvoly ho dobre poznali. Ihneď zdvihli hlavy a pomaly, no spolu, sa pobrali smerom od vigvamov.
„Raňajky čakajú,“ usmial sa chlapec a pristúpil k byvolovi, ktorý trošku váhal. „No tak, hýbeme sa!“ Pritom ho kamarátsky potľapkal po chrbte.
Stádo za ním poslušne cupitalo. Plávajúci oblak ich viedol na širšiu časť prérie, kde tráva bola šťavnatá a zelená. Popri ceste sa jemný vánok príjemne opieral do chlapcovej tváre. Akoby sa vetrík chcel s ním rozprávať – šepkal mu do ucha neznáme piesne prírody.
Keď dorazili na miesto, Plávajúci oblak si zložil prikrývku z ramien, posadil sa do mäkkej trávy a vytiahol píšťalku. „Poďte, priatelia,“ povedal tíško a začal hrať obľúbenú melódiu, ktorú ho kedysi naučila stará mama.
Byvoly sa rozostavili okolo neho – niektoré si ľahli a odfukovali, iné sa ďalej spokojne pásli. Pokojný zvuk píšťalky sa miešal so šumením vetra, ktorý načúval rovnako pozorne ako zvieratá. Zrazu sa cez trávu prehnal silnejší závan vzduchu a takmer mu sfúkol z hlavy čelenku s orlím pierkom.
„Heeeej!“ zvolal Plávajúci oblak a jednou rukou si čelenku prichytil. „Neprekážaj mi tu, vetrík!“ okríkol ho so smiechom, ale aj s údivom. Vietor v odpovedi zahučal hlbokým hlasom a zrazu sa plný života ešte raz oprášil o chlapcovu hlavu. Plávajúcemu oblaku sa zdalo, že započul akési slabé: „Fííí júú.“
„Čo to bolo?“ zašepkal prekvapene. „To bol tvoj hlas, vietor?“ Vietor sa o chvíľu znova oprel do vrcholcov vysokej trávy a zafúkal rytmické „Fúú, fíí, fúú… áá-noo,“ akoby naozaj chcel chlapcovi odpovedať.
Plávajúci oblak vyskočil na nohy, očká mu zažiarili a na tvári sa mu vyčaroval široký úsmev. „Ak sa chceš pridať k mojej hre na píšťalke, tak ťa naučím lepšiu melódiu, dobre?“ A tak ukázal vetríku, ako zahrať jeden jasný tón: „Pííí…“ Pridal k nemu ďalší: „Pí-húú, pí-húú.“
Zdalo sa, že vietor naozaj napodobňuje to, čo chlapec hrá. Keď Plávajúci oblak zdvihol píšťalku k perám a fúkol do nej, ozvalo sa veselé „Fíí júú!“ Chlapec od radosti začal tancovať a vietor mu šuchoril vlasy.
Onedlho sa údoliami niesla celkom nová, zvláštna pieseň – harmónia tónov píšťalky a šumivého vetra. Byvoly sa spokojne pásli a tu i tam sa započúvali do tejto nevídanej hudby. Ak by si sa započúval, počul by si ich pieseň.
Píšťalka mi na cestu hrá,
vetrík sa ku mne pridá.
Fúka fúka, spieva s nami,
so srandy odfúkne všetky vigvami.
Tancuje lúka, tancuje les,
zahraj si s nami aj ty dnes.
Plávajúci oblak sa napokon rozhodol trochu si oddýchnuť. Sadol si do chladivej trávy a vybral si z malej brašne svoj obed. „Dobrú chuť, vetrík,“ zavolal na svojho nového kamaráta. Vietor mu odpovedal jemným „Fí fí fí,“ akoby mu prial dobrú chuť aj on.
Zrazu akoby sa obloha zmenila. Mraky, ktoré predtým tak nehybne stáli, sa spojili do tmavého hlúčika a začali prudko presúvať nad prériou. Slnečné lúče zhasli a nastalo prítmie podobné šeru pred večerom.
„Buuum!“ ozval sa hrom v diaľke a ním nasledoval blesk, ktorý roztrhol oblohu. Byvoly začali nervózne pohadzovať hlavami. Chlapec rýchlo vyskočil na nohy. „Bum! Bum!“ ozvali sa ďalšie rany z neba.
„Musíme sa ponáhľať!“ zvolal a priložil píšťalku k perám. Vyfúkol hlbokú, varovnú melódiu. Všetky byvoly spozorneli a začali cvalom bežať späť k dedine. „Heja, heja, utekajte!“ volal Plávajúci oblak a sledoval, ako zvieratá miznú za obzorom.
Len čo sa byvoly dostali na bezpečné miesto, búrka zosilnela. Mračná sa zbehli do hustej, čiernej masy, blesky križovali nebo a vietor sa rozdivočil. Plávajúci oblak hľadal úkryt. Náhle sa pri ňom objavilo orlie pierko, ktoré mu zdobilo čelenku, no teraz sa vznášalo vo vzduchu. Vietor ho rozfúkal a akoby ho viedol smerom k obrovskému skalnému bralu.
Chlapec sa zadíval pred seba a uvidel malú jaskyňu. „Skaly!“ zvolal. „To je ono!“ Rozbehol sa, uhýbal kvapkám dažďa, ktoré začali prudko bubnovať do zeme, a nakoniec vkĺzol do sucha v jaskyni.
„Bum!“ zahrmelo znovu tak silno, až sa skala mierne zachvela. Plávajúci oblak sa triasol strachom, no predsa opatrne vytiahol píšťalku, lebo začul vetrík, ako mu tíško šepká: „Fi júú…“
„Dobre, vietor, zahráme si pieseň. Možno ňou upokojíme mraky“ zašepkal chlapec a pritisol píšťalku k perám. Najprv vydal hlboký tón. Ozvena sa odrážala od stien jaskyne a znásobovala každý zvuk.
„Skúsime to spolu,“ navrhol Plávajúci oblak a začal hrať pomalú, upokojujúcu melódiu – takú, akú zvyčajne hrával byvolom pred spánkom. Tóny sa kolísali, presne ako jemný vánok nad trávou. Búrka vonku sa akoby na chvíľu započúvala. Hromy prichádzali čoraz zriedkavejšie a bleskov bolo stále menej.
Dažďové kvapky, ktoré dovtedy bubnovali o skalu, postupne slabli. Cez silnú záclonu mračien sa po chvíli predralo niekoľko slnečných lúčov. Vietor stíchol a zdalo sa, že spolu s chlapcovou piesňou naozaj upokojili divoký hnev oblohy.
„Zvládli sme to, vetrík!“ zvolal Plávajúci oblak natešene. „Zvládli sme to spoločne!“
„Fíí jú fíí,“ zašušťal vietor v odpovedi a akoby ho lákal von, späť na voňavú trávu. Chlapec mu rýchlo vyhovel, pozrel z jaskyne a s úľavou zistil, že dážď takmer ustal. Mraky sa pomaly ale isto rozplývali.
Zem sa však zrazu začala zľahka otriasať a z diaľky sa ozýval dupot kopýt. Plávajúci oblak vystrčil hlavu a uvidel jazdca na čiernom koni, ktorý sa rýchlo približoval. Za ním sa rútilo stádo byvolov a zrazu zastali presne pred jaskyňou.
„Synak, si v poriadku?“ zvolal starší Indián, zoskočil z koňa a rozprestrel ruky, aby chlapca objal. „Bál som sa, že ťa búrka niekam odviala.“
Plávajúci oblak sa usmial a vložil píšťalku späť do vrecka. „Som v poriadku, otec. Vietor mi pomohol. Naučil som ho spievať a on mne zas ukázal, ako sa nestratiť v búrke.“
Byvoly sa medzitým upokojili a hľadeli na Plávajúceho oblaku s tichým, dôverčivým pohľadom. Starší Indián pohladil jedného z byvolov po chrbte. „Tak poďme domov,“ povedal milým hlasom. „celý kmeň sa o teba bál“
Chlapec vybehol z jaskyne, vyškriabal sa k otcovi na koňa a spolu sa vydali na cestu k dedine. Za nimi kráčali poslušne byvoly a nad hlavami im pofukoval čerstvý, voňavý večerný vánok. Vietor sem-tam upravil chlapcovi čelenku alebo mu zafúkal do ucha tichú melódiu, ktorú sa naučil.
Keď dorazili domov, slnko sa už chystalo za obzor a obloha sa zaliala jemnými oranžovými a ružovými farbami. Všetci vítali chlapca a staršieho Indiána s úsmevom. V ten večer, keď všetci sedeli okolo ohňa, rozprával Plávajúci oblak o svojom novom priateľovi vetríkovi.
A ak sa niekedy započúvate aj vy, možno začujete tú pesničku, ktorú sa vietor v ten deň naučil.
