Ako kominár v pekle skončil

Doba čítania: približne 6 minút

Ako kominár v pekle skončil

Niekedy dávno, predtým ako autá vymenili konské dostavníky, dávnejšie, ako mestá boli len malými dedinami, svetom kráčali kominári. Veselí mladí chlapci prechádzali krížom-krážom krajmi, cestami, ktoré boli ešte len chodníčkami, a lesmi, do ktorých ešte ľudská noha nevkročila.

Ako to viem? Porozprávam vám jeden príbeh, ktorý sa stal dávno pradávno, a kde som sa s jedným z nich osobne stretol.

Určite ste počuli o nás – čertoch. Áno, neuveríte, ale existujeme. Raz v utorok, roku Pána 1765, som si len tak polehoval na rozžeravenom kameni a pozeral na tečúcu lávu. Možno som si aj trochu zdriemol, keď sa ozval príšerný výkrik celým peklom.

„Záprdoook!“ niekto vyslovil moje meno. Okamžite som vyskočil na kopytá, až som si skoro na chvost stúpil. Ten hlas som poznal okamžite, bol to sám najvyšší – Lucifer.
„Áno, moje lordstvo?“ pribehol som pred Lucifera. Sedel na tróne a traja hriešnici ho ovievali veľkými vejármi.
„Cítiš, ako je tu teplo?“ opýtal sa ma, jeho oči ma prepichli a ja som začal tušiť, že niečo nie je v poriadku.
„Áno, vaše lordstvo, je tu pekelne teplo,“ vzápätí som si rozopol košeľu od horúčavy.
„Až príliš, nezdá sa ti? Aká je tvoja povinnosť v pekle, Záprdok?“

A je to tu, pomyslel som si. Rýchlo som premýšľal, aké povinnosti som mal. Tento mesiac som uniesol jednu pyšnú princeznú, takže to nie. Aj som prekreslil zopár máp dedinčanom, aby sa stratili, a dokonca som aj priložil polienko do pekelného ohňa.

„Netuším, môj lord,“ hneď som vedel, že to bola zlá odpoveď. Lucifer sa postavil, zlostný ako býk, keď vidí červenú farbu, a tromi obrovskými krokmi bol odrazu pri mne. Zdvihol ma za chvost, až sa mi pred očami zjavili hviezdičky.

„Tak poď ty… netuším,“ vliekol ma peklom a ostatní čerti sa mi smiali. Ocitli sme sa pred obrovskou pecou – pekelnou pecou. Bola vysoká až po strop jaskyne a široká tak, že by ste do nej tri domy položili. Horela inak, dym nestúpal nahor, ale fučal na každú stranu a špinil okolité steny na čierno.
„Tvoja práca, Záprdok, je starať sa o túto pec, aby bola čistá a pracovala na plný výkon!“ Lucifer mávol rukou, až sa od dymu zotmelo. „Ale pozri sa na ňu! Je celá zanesená! Dym ledva fučí a oheň slabne! Ako to chceš napraviť?“

Stál som tam ako prikovaný, ale aj tak som si v duchu povedal, že som predsa čert, nie nejaký ustrašený myšiak!

„Vaše lordstvo,“ povedal som odvážne, „čistiť pec nie je ale práca pre čerta! Potrebujeme niekoho, kto sa v takýchto špinavých robotách vyzná. Inak bude upchatá vždy.“ Lucifer sa zamyslel a odrazu sa usmial, čo bolo pre mňa desivejšie než jeho hnev.
„Máš pravdu, Záprdok. Nie je to práca pre čerta. Je to práca pre… kominára!“ Jeho hlas znel tak hlasno, že by z neho zajasali všetky zvony na svete, keby ich bolo počuť v pekle.

„Kominára?“ zaklipkal som očami. „Ale ako ho sem dostaneme?“
Lucifer len mávol rukou a na zemi sa objavil veľký kotol plný bublajúceho, čierneho dechtu.
„To už nie je moja starosť. Zober si tento kotol a vylez na zem! Nájdeš mi toho najlepšieho kominára, akého kraj pozná, a privedieš ho sem.“

Nemal som na výber. Zobral som si kotol a vyšiel som na povrch sveta.

Na jednej zaprášenej ceste, ďaleko od akejkoľvek dediny, som uvidel mladého kominára. Bol to chlapec s veľkým klobúkom a ešte väčšou kefou na čistenie komínov. Otravne si pískal veselú pesničku a kráčal po ceste.

„Strčím ho do vreca a bude he-he-he,“ chichotal som sa v duchu. Ani sa nenazdám a budem opäť ležať na kameni. Postavil som sa za malý krík a čakal, kým sa nepriblíži. Vtedy som si uvedomil, že som si z pekla nezobral vrece. Nechcel som si ani predstaviť, čo by so mnou Lucifer spravil, keby som prišiel s prázdnymi rukami. Napadol ma iný plán – prekabátim ho.

„Pomóc, pomóc!“ kričal som hlasito. Predtým som sa premenil na starého kupca s obrovským mešcom peňazí, ktorý mi visel na opasku.
„Ujo, čo sa vám stalo?“ opýtal sa, keď si ma všimol. Zložil si vedľa mňa svoj klobúk s kefou a pomáhal mi na nohy.
„Dobrá duša, okradli ma. A nechali ma napospas divej zveri,“ klamal som. Vždy mi to perfektne išlo.
„Ale ujo, mešec máte stále na opasku.“

No, možno nie vždy som vedel klamať dokonale, ale keď ma už odhalil, aspoň som klamať nemusel ďalej.
„Brekeke!“ vykríkol som a zmenil sa späť na čerta. „Teraz si tvoju hriešnu dušu odvediem do pekla, chlapče!“
„Do pekla? Ale ja som nič zlé neurobil!“ vykríkol kominár a od strachu mu skoro spadla jeho kominárska kefa.
„Vy všetci smrteľníci vždy niečo zlé urobíte,“ odvetil som sebaisto, „a ty o tom len nevieš! Poď so mnou a uvidíš, aké to je!“ Už som si predstavoval, ako ho ťahám dole do pekla a Lucifer ma chváli za to, že som tak ukážkovo splnil jeho rozkaz.
Ale ten mladý kominár bol prešibanejší, ako som si myslel.
„Počkať, počkať! Ešte som nič zlé nespravil, tak?“
„Áno, je to tak. Ale určite niečo v budúcnosti spravíš. Čo keby si nám obom ušetril prácu a išiel hneď teraz?“
„Tak to teda nie! Teraz už viem, na čo si mám, milý čert, dávať pozor. A prisahám, že do konca môjho života budem ten najlepší kominár na svete,“ drzo a až s výsmechom mi odpovedal.
„Tfuj!“ odpľul som si žeravým. „Len za toto by som ťa mal zobrať. Takto chcieť so samotným peklom vybabrať! Ale dobre, dohodnime sa. Za tvoju službu ti splním jedno želanie.“
„Sľubuješ?“
„Nech sa tu na mieste prepadnem!“ pozrel som sa pre istotu pod nohy. Nikdy neviete, keď čert niečo sľubuje.

A tak sme si potriasli rukami. Dohoda bola uzavretá. Pričaroval som k sebe kotol a obaja sme do neho naskočili. Zrazu sa pod ním rozkúrilo, až nám plamene siahali po hlavy.
„Kotol! Do pekla!“ vykríkol som a čarovný kotol nás v sekunde premiestnil stovky metrov pod zem.

V pekle nás nečakali oslavné fanfáry, nie, nie. Pekelná pec sa upchala tak, že v celom pekle bolo kopec štipľavého dymu a ukrutná zima. Z pekelných stien netrčali cencúle – pre čerta je chladno, keď je teplota nižšia ako na najteplejšej púšti.

„No vidím, že ma tu čaká kopec práce,“ povedal kominár. „Ukáž mi pec.“
O chvíľu stál pred pecou. V nemom úžase zíral na ňu a krútil neveriacky hlavou. Majestátnosť pece mu vyrazila dych a stál tam, akoby sa premenil na soľný stĺp.
„Tu je roboty ako na kostole,“ povedal a vyhrnul si rukávy.
„Tfuj, že sa nehanbíš v pekle kostol spomínať!“ za nami sa objavil samotný Lucifer oblečený v svetríku – určite mu bola zima. „Radšej sa okamžite pusti do práce, lebo inak si ťa tu nechám naveky!“
„Nebojte sa, pán Lucifer,“ odpovedal kominár odvážne. „Za chvíľu bude tá vaša pec taká čistá, že oheň v nej bude taký horúci, až sveter za plavky vymeníte!“
Kominár si nasadil svoj veľký klobúk, zdvihol kominársku kefu a pustil sa do práce. Šúchal, kefoval, odstraňoval hrubé nánosy sadzí a dymu.
„Pomáhať mi nemusíte,“ dodal odhodlane.

Lucifer si posmešne odfrkol a uškrnul sa. „To ty vážne dokážeš túto obrovskú pec vyčistiť sám? Veď by ti to trvalo celých desať rokov!“ zakričal na kominára.

Kominár sa však len pousmial a pokračoval ďalej. Nebolo to len odhodlanie, čo mu dodávalo silu. Mal v sebe niečo viac – hlboké presvedčenie, že ak sa do niečoho pustí, dokončí to, nech je to akokoľvek náročné. Vyšplhal na vrchol pece a začal z nej vyberať nánosy sadzí. Všetky padali na podlahu a vytvárali pomaly, ale isto, väčšie a väčšie kopčeky. Neprešlo dlho, a už som videl, ako kominár schádza rebríkom dolu.

„Hotovo!“ oprášil si klobúk a bielou vreckovkou si prešiel po tvári. Nepomohlo mu to, pretože jeho tvár ostala zašpinená od sadzí, no jemu to nevadilo.

„Môžete skúsiť zakúriť.“
„Záprdok!“ skríkol na mňa Lucifer a rýchlo som pochopil, kto má tú pec rozkúriť.

Pribehol som k obrovskej peci a hodil do nej zopár poriadne veľkých polienok z pekelného skladu. Zhlboka som sa nadýchol a zapískal, aby sa oheň chytil. Na moje prekvapenie sa plamene rozšírili rýchlejšie, než som si myslel. Pec začala žiariť jasne červenou farbou. Dym prestal fučať na všetky strany a miesto toho sa valil rovno hore, tak ako to malo byť. Lucifer si spokojne konečne zložil svetrík a zhlboka sa nadýchol.

„To je ono! Takto má peklo vyzerať!“ obrátil sa na kominára. „Chlapče, urobil si skvelú prácu. Ako sme sa dohodli, splním ti jedno želanie.“

Kominár sa zamyslel. Viete, želať si niečo od samotného pána pekla nie je len tak. Stačí jedno zlé slovo a namiesto želania môžete stráviť zvyšok života v pekelnom kotli. Jedno z takých zlých želaní by bolo napríklad mať kopec zlata alebo byť slávny. Ale tento kominár nebol ako ostatní.

„Želám si, aby každý, komu kominár vyčistí komín, mal rok šťastia,“ povedal pevne.
Lucifer si zašúľal fúzy a chvíľu premýšľal.
„No dobre, želanie je pekné, ale mám jednu podmienku.“
„Počúvam,“ opýtal sa kominár. Aj ja som bol zvedavý. Tešil som sa, ako ho Lucifer po želaní premení trebárs na stoličku. He-he, to by bolo!
„Naša pec potrebuje, aby sa o ňu niekto šikovný staral. Preto, keď zavoláme kominára, bude povinný nám prísť pec vyčistiť. Ak sa tak nestane, šťastie sa v nešťastie obráti.“ Posledné slová Lucifera zneli ako hrom, ktorý zadunel v hlbokej doline. Od strachu sa všetci čerti skryli, len ten kominár tam stál s úsmevom.

„Platí,“ odpovedal kominár a natiahol ruku k samotnému Luciferovi. Potriasli si rukami a dohoda bola spečatená. A tak jeho lordstvo zakrútilo svojím žeravým chvostom a splnil kominárovi želanie.
Mávnutím ruky kominára obklopil sírový dym a zmizol na povrch sveta. O niekoľko rokov, keď som unášal jedného hriešnika, započul som jednu klebetu. Kominárova povesť sa rozšírila po celom kraji a jeho šťastie prinášalo ľuďom radosť. Každý, keď ho čo i len zbadal, pokrútil gombíkom pre šťastie.

A čo sa stalo v pekle? Pec pracovala ako nikdy predtým. Ja som mal konečne pokoj od čistenia a Lucifer bol spokojný, že sa všetko podarilo vyriešiť a nemusel už nosiť ten sveter, ktorý tak neznášal.